Ako malou vecou pohnúť veci veľké

Pred zreničkami sovy
môžu rásť alebo tancovať stromy,
môžu horieť lesy a v lome mlieť skaly,
pútnici sa môžu modliť pred krížom
a chlapi deliť na honcov a strelcov,
ale len myš pohne tou tvárou,
len myš zdvihne sovu a pustí ju v let.

25. mája – 2. júna 2016, Fintice

Správa zo služobnej cesty
pri Ochridskom jazere

Ťažká voda Ochridu upokojuje
každým úderom vesla.
Pobrežie vpredu je abstraktné,
ale tomu, kto raz veril slovám,
je takáto nádej istotou.

Podvoľ sa ešte
ponornej rieke jazera,
aby si unavenou, áno, dušou,
zaplnil viac než sýty vzduch.

Nie na všetko a navždy
tu bude sila, mužná a pyšná,
meniaca svet na triesky,

len čo ruky dostanú
primeraný nástroj.

23. augusta 2013, Struga

Správa zo služobnej cesty
zo Škocjanskej jaskyne

Smiech a zdvorilosť,
zišli sme sa tu, dobre vychovaní,
strach, telesnosť aj svedomie
máme pod kontrolou.

Chvíľu pred zostupom
do Škocjanskej jaskyne
sa naše srdcia ladia do jednotného rytmu.

Zmenšujeme sa. Z tieňov vystupujú tiene
a každým krokom nadol v nás začínajú rásť,
až kým nedosiahneme úroveň neviditeľného mora.

S očami široko roztvorenými vpíjame černotu,
ako plátno na spomienky, na mŕtvych,
ktorých hlasy sa miešajú so škrekom netopierov.

Prišli sme z Kerry, Kiryu a Koperu
a priniesli so sebou Budhov,
topánky vyplavené na pláž po tsunami,
alebo jednoducho vlhké slová a živé sny.

Čierna je odvrátenou stranou nášho vesmíru,
je placentou a pupočnou šnúrou,
sme to, čo sme videli.

august 2013, Matavun

Nový romantizmus

Tak sme si rozdelili svet.
Za najrannejšieho rána
si podľa nepísaných zákonov
odovzdávame so zverou les.

Na tisíci pokus príroda
plodí dokonalé srny, diviaky, vlky,
ale pre nás, čo sme boso neprešli
ani jednu z lesných ciest,
je tu len škrupina hliny a tráv
zahryznutých do seba,
prach na knihách,
úhľadne uložených v policiach.
Súmrak sa dvíha ako opona,
začína sa jednoduchá, chladná noc
a bude plná života,
ktorý nám bol odňatý.

jar–leto 2013, Fintice

Hlad

Na prevrátenú kožu diviaka padá dážď,
zapadá v blate a záplave stôp
líšťat, jazveca a túlavého psa.

Drsné jazyky zvierat ju vyhladili,
ale tento pergamen ani najostrejšie zuby neprehryzli,
a to zver privádza do zúfalstva.

Diviačia koža je iná ako mača,
ktoré zahynulo v papuli verného psa,
a iba dieťa bolo svedkom vzťahov
jedného prirodzeného zabijaka
k druhému prirodzenému zabijakovi.

jar 2013, Fintice

Medzi nami

Sú slová ako pavučiny, sú slová
ako vyzliekanie, ale v lese je báseň
len bzučaním, nápis na Kristovom kríži
hrsť čiar, po ktorých lezú mravce.

Tunajšia reč je prísna, dráždi
špičku jazyka, nozdry. Tu nie sú otázky,
pre koho bežia srny, plachtia husi,
či svet je naozaj príliš s nami.

Muž je tu nahejší než kedykoľvek predtým,
zanecháva symboliku, aby nasledoval
otvorenejšie oči a uši húštinami,
Cháron lesov, pes, učí deliť pachy,
ako stačí konár prekročiť,
tráve nezavadzať.

12.–16. decembra 2013, Fintické svahy

Nepríčetnosť

1

Rodičky zasiahnuté
kontrakciami sa prepadajú
do pretiahnutého ticha.

Telo oťažieva, dokonca aj v myšlienkach,
oči sú ohlúpené, bez lásky aj odpovede.

Na nič už nezvyšuje síl.
Ani na volanie o pomoc druha z manželstva,
k pôrodu,
do spoločného lovu.

2

Srnec pred kopuláciou
dostáva ranu, pach vlastnej krvi silnie,
všetko, čo ešte dokáže, je vidieť trávu.

Jozefova prvá líška zdrvená úderom otvára papuľu,
vystrkuje zuby ako kremene v bystrine,
jazyk ešte chvíľu ochutnáva vzduch.

18. januára 2014, Fintice

Spoločná večera svätého zajaca

V prvom scenári to bol lišiak, čo zachytil
zajačiu stopu dosť čerstvú na to, aby ju nasledoval
a počkal už len na poryv vetra.

Kým zajac dobehol k asfaltovej ceste,
už mal zlomený väz a jeho telo chladlo.

Podľa iného scenára to bolo oko orlice, čo zbadalo
zajačí tieň. Na zožatom poli pri ceste
nemali zajačie zmysly šancu.

Hladne, ale opatrne trhá lišiak mäso zadných láb.
Z opačnej strany s rozpätými krídlami prehĺta
vnútornosti dravý vták.

Nemajú čas všímať si cestu ani autá,
lebo zajac je už do polovice zjedený
a rezáky aj ohyb zobáka sa k sebe blížia.
Stúpajú po bielych rebrách ako       po schodoch.

3. októbra 2014, Fintice

Poľná omša

Zo severnej strany je kopec vyhladený víchricou,
lámanie dubového lesa
sa rozlieha ako apokalypsa.

Srny sa rozpŕchli do polí, hluk je
silnejší než strach z dravej zveri. Prvé je prvé
aj pre zmysly sŕn a líšok,
ktoré kultivujú plachosť.

Keď beh prejde do kroku, všetko sa zdá byť
pripravené na poľnú omšu. Srny v zimnej srsti,
hnedej ako ražný chlieb,
znovu priťahujú pozornosť.
Len natiahnuť ruku či krok, stlačiť spúšť.

Hlad sa nedá uprosiť,
ani túžba pretrvať do druhej jari,
potom jesene, potom opäť jari,
potom druhý Kristov príchod.

22. októbra 2014, Fintice

Správa z nečakanej cesty
po Východných Karpatoch

Po vlkoch tu na západe zostala toponymia:
naľavo od vrchu Stráž, oproti Maglecu,
je dolina Vlčia jama.
Za vlkmi sa dnes chodí
do hraničných pásem.

Poľovníci sledujú
ohryzené kosti: veľké, biele, čisté.
V hline stopu alfa samca.
Odliatok vymenia, možno za fľašu alkoholu.

Kúsok sadry schne na parapete okna.
Čierny kocúr si obzerá nový predmet,
a keď k nemu privonia, zdesene odskakuje.

Pred očami sa mu zjavil dlhý rad nemých
laní, sŕn, bobrov a divých mačiek,
silueta smrti, náhle celkom na dosah.

november 2014, Stredná Európa

Teraz, keď musíš ísť bielym
labyrintom

Na otázku, či si pripravený,
len prikývneš.

Zľahka na špičkách, uvoľnený
ako zápasník v ringu bez viditeľných
hraníc javiska či lán.
Husto ti sneží do tváre:
občas proti tebe vystrelí šíp či oštep,
v spomalenej vízii si pripomínaš svišťanie
vibrujúceho dreva s ľahostajnou násadou,
občas je pred tebou biely val, ktorý oboma
plecami podložíš, a kde nestačia sily,
prehneš chrbát a jeho kosti ako luk.

Opovážlivo sa spoliehaš na svoje mladé roky
ako na milosť Božiu.

31. januára 2015, Fintice

Dobytie raja pri jazere Cocibolca

Ich cesty sa stretnú iba na okamih.
Dotkli sa rúčky toho istého kufra.

Starý muž zo studenej krajiny
dobýva karibský raj. Hruďou
rozráža vzduch ako prova
vikinskej lode. Vlastní fotoaparát,
izbu v hoteli a všetky
miestne prostitútky, keby chcel.

Nosič si strčí do vrecka bankovku
a postaví sa do tieňa vchodu s vedomím,
že pred sebou má čas sveta,
ktorý ho robí neporaziteľným.

18.–27. februára 2015, Granada–Fintice

Pohrebný voz na Calle La Calzada

Pravidlá tuláctva sa riadia teplom
a potravou. A občas dopravou.

Bočnou uličkou, v protisvetle plynúcich áut,
sa ťahá túlavý kôň. Kým hľadáš uzdu
alebo pána, kôň sa ako mačka pretiahne
dierou v plote. Vyzná sa tu.

Značíš si: dôvody tu sú, pravidlá tiež,
rovnako ploty a diery v nich.

V noci sú ulice iné, plné tmy
a pozerať sa musí aj do slepých uhlov.
Cez deň sa naplnia klusom kopýt,
trúbením na rohoch ulíc a vravou.
Rovnováhu narúša iba pohrebná
hudba a čierny voz. Dva kone,
prekryté slávnostnou sieťovinou, skromný sprievod
za nebožtíkom. Štvorica muzikantov
pesničkou privoláva anjelov.

Cesta je voľná. Aj bez jediného slova miestneho
magistrátu všetci vedia,
že smrti sa treba radšej vyhnúť.

18.–27. februára 2015, Granada–Fintice

Stretnutie Krista s mužom
na služobnej ceste

Krížová cesta v našej štvrti sa začína
hodinu pred svitaním.
Je tma, prijatá.
A hudba, pomalá.

Sme súčasťou plánu: po Calle La Concepción
stúpame v pätách soche Krista
a jej ôsmim nosičom.

Ježiš je v životnej veľkosti. Aj forme.
Jeho oči sa vyhýbajú pútnikom.
Dnes nie sú hodní slov ani dotykov,
spása sa deje na diaľku.

Lano na mesiášových rukách je zo zlata.
Pred vybranými domami na prenosných krížoch
visia kvety, páli sa oheň či kadidlo.
Obdĺžnik cesty je ešte mokrý
od umývania.

Hojdavý pochod ôsmich apoštolov
rozvlňuje mesiášov plášť ako naozaj,
pohyb z boka na bok je taký zložitý,
že potrebujú Judáša, aby udával tón.

Kým socha mesiáša znehybnie v kaplnke kostola,
slnko mu udeľuje posledné požehnanie.

Toto nie je dobré miesto pre abstrakciu.

18.–27. februára 2015, Granada–Fintice

Údená makrela

Neďaleko prívesu v štrbine,
v dlhej kovovej pasci, kúsok ryby a mladá líška.

Má padnúť rozhodnutie, akým spôsobom
sa na žiadosť S.-kovcov škodcu zbaviť.
Guľkou, jedom, na výcvik poľovným psom?

Zviera po prvý raz vidí ľudské tváre,
Jozefa, jeho zalomenú pušku, ruku vo vrecku,
ktorá sa hrá s ostrými nábojmi.

Odváža ju ďaleko,
kým sa pred nimi neotvorí les
temnejší ako dedinské záhumienky
a tam ju vypustí.

Líška načúva novým zvukom,
načúva, ako vesmír rastie,
údená makrela nadlho jediným jedlom v žalúdku.

3. augusta 2016, Fintice,
po poplašnej petarde na diviaky, 2:58

Že nie som mladý boh ma nerobí smutným

Pri pohľade späť sa stupaje
po prvý raz spájajú do jedného bodu.

Nebude to ten, ktorým sa pohne zemou.

Už nie som len sám
za seba:

vkladajú ma ako list do herbára,
ako žiadosť do obálky s oslovením prosím,
pripravujú mi javisko a očakávajú, že
bezchybne prečítam z omšových kníh.

Ale ak treba, to ticho, keď sa čaká na hymnus,
kedykoľvek môžem vyplniť sólom
na vzdušnej gitare.

13.–16. septembra 2016, Londýn–Fintice