Nočná momentka z Charkova
zastavená rieka. most a noc. prečo som šla k tej rieke? za stromy, kry, cez mŕtvy blší trh!? k ležoviskám kuriev, výhľadňam pasákov. chtiví voyeri rozopínali nohavice. fotograf s vrkočom fotil. len aby som videla podivný záblesk? v striebre mesiaca sa odrazil z kopulí chrámu Pokrovu Bohorodičky. ako oko ryby zrkadlil nás za riekou a spojil do pokoja Všetko!

Ukradnutý moment noci za Marinskou ulicou v Charkove
v chlade noci opustení z ulice hľadajú utopické miesto. sýte svetlo. teplo v elektrárni mesta Charkov. prehrávať si vinylové platne s rykom harmoniky! podobnom severskému vetru. v bzučaní napätia tancovať nežnosť. Duše hermeticky zavreté v zošúverených  telách. Zosúvajúcich sa na večnosť.

Charkovská
v parkoch oranžová. „jesień juž  Panie, a je nie ma domu“. tehlové domy s verandami. kosti fabrík. píšťaly vetra od rieky. hojdačky. diví chlapci  rozbíjajú fľaše. porezané hánky. Chlebnikov písal básne na cáry. Jesenin zo sochy Puškina kričal  básne davu. strašne zlostnému. opitého obra Majakovského ťahali spod biliardu v kolónii spisovateľov. krv, hlad, chaos šklbali zástavami. „veter podul v sosednem sadu. v duchach prašol, kak charašo!“

žltý lístok mi padol na plece. …požiar doby sa šíri do žíl…povedzte sestrám…zas je všetko iné. len parková oranž ostáva. a pomiešané echá básnikov túlavosti.

Vízia v jesennom parku v Ch.
stratila som ľahkú chôdzu. bezstarostné oči. chodidlá šuštia jesenným lístím. chodím po telách tuláčok v parku, divých mačiek a psov. pískajú, mrvia sa. len slabučko – ako novorodenci. ako odchádzajúci. spiaci v jesennom parku. v podchodoch. rumoviskách. po ich neviditeľných telách kráčam. preto mám vrávoravú chôdzu. okolo sivý povlak. dážď.

Hommage à Glinickij
bol to taký jemný obraz! jemný film. bozk mŕtveho. ružové kvety /ako sakury/ rozkvitli, potom zmizli, rozkvitli, zmizli…… na hrdzavom drôte stočenom do kruhu.

(Cyklus pochází z básnické sbírky Z periférii, Vlna, Drewo a srd., 2013)