Než se pustíme do rozhovoru, upozorním čtenářky a čtenáře Ravtu na aktivní link na náš rozhovor předchozí. Vlastně jsme se v něm už vypravily do prostoru tvé nové knihy, i když jsi to v té chvíli možná tak ještě úplně nevnímala?
Áno, v čase nášho prvého rozhovoru ešte rukopis Domácich prác neexistoval, ale práve tento náš rozhovor bol pre mňa začiatkom niečoho – systematickejším prevádzaním do jazyka istej skúsenosti a pozorovaní a tiež istá záchrana, ktorá prichádza zvonka, resp. z existencie vonkajška. Rozhovor je niečo, čo sa následne stalo zásadným aj pre celú knihu – istá dialogickosť sa, myslím, vinie celým rukopisom, básne sú v dialógu s jazykom druhých ľudí, vonkajšok, alebo jeho absencia, ich vyvoláva. Náš vtedajší rozhovor bol aj konkrétnym impulzom vyhľadať básne a ich fragmenty, ktoré dovtedy existovali roztrúsené v rôznych poznámkach. Asi rok potom sa začali formovať do súvislejšieho celku spolu s novými básňami. Zároveň, ak si dobre pamätám, veľká časť nášho rozhovoru sa týkala skúsenosti života s malými deťmi, zintenzívnenej starostlistosti počas pandémie – kniha Domáce práce je však skutočne skúmaním domácich prác, nie materstva. Starostlivosť o deti, ak je v básňach vôbec prítomná, tam vstupuje ako faktor, ktorý zviditeľňuje niektoré aspekty domácich prác ako udržiavania sveta v jeho medziach skrz rôzne cykly kolapsu a znova-ustanovovania.

To by mě ani ve snu nenapadlo, že právě náš rozhovor se stane takovým formujícím impulsem, to je pro mě velká radost i pocta. Zároveň jsou tři roky (od zmíněného rozhovoru) poměrně dlouhá doba, takže logicky přibyly nové osobní i jazykové objevy a vrstvy zkoumání – a především tu bude už velmi brzy právě ta kniha! Gratuluji, je to velká věc – a já už se moc těším na její fyzickou podobu, na které pracuje Ester Mládenková. V tomto Ravtu budeme čtenáře na Domáce práce upozorňovat, nabídneme i několik ukázek. Nuže, první otázka: cítíš úlevu, že je rukopis dokončený?
Áno, určite. Aj keď kniha netematizuje skúsenosť pandémie, v jednom k jej vzniku prispela. Počas lockdownov som začala pociťovať obrovskú túžbu, hlad po našom spoločnom svete, aký som nikdy predtým nepociťovala – zmenilo to aj mnohé moje predstavy o sebe a čo pre mňa písanie znamená. Bez tejto túžby, hladu po spoločnom svete, by asi táto kniha nevznikla – boli by len básne, ale nie je jasné, či by sa sformovali do podoby knihy ako celku pripraveného k vydaniu (to vnímam ako úplne samostatný kompozičný proces, vyžadujúci, aspoň u mňa, samostatnú motiváciu). Zároveň je úľava správne slovo, lebo priebežné vytváranie priestoru, mentálneho, fyzického a finančného na písanie v kontexte neustáleho tlaku opačnými smermi, je vybojovaný čas. Písanie je môj primárny spôsob ako komunikovať s naším spoločným svetom, publikovanie je teda zásadné a som šťastná, že kniha našla takého vydavateľa, ako je Literárna bašta – dobrodružného a podporujúceho vo všetkých smeroch.

Myslím, že pandemie nám o nás opravdu ukázala mnohé, co se i nepřímo v knihách ještě hodně bude objevovat. Ještě navazující otázka: je dokončení knihy pro tebe dokončením práce na jejím tématu? Je to velké téma. Myslíš, že ti nebude „přetékat“ dál?
Ó, to je krásna otázka, ďakujem. Otázka domácich prách – udržiavania života v chode – a toho, kto ich vykonáva alebo má vykonávať a kedy, z akých zásob energie – pre mňa zostáva nerozriešená, cítim v nej naďalej veľké pnutie. Viem si teda veľmi dobre predstaviť, že tieto pozorovania, bádania budú pokračovať aj naďalej a budú vznikať ďalšie básne skúmajúce domáce práce. Taktiež, pri tvorbe tejto knihy bol pre mňa dôležitý celok, pocit celistvosti, nie dĺžka rukopisu – viacero už existujúcich básní, ktoré sa taktiež dotýkali témy domácich prác alebo poznámok k nim, sa do knihy nedostalo – po tom, čo sa štruktúra rukopisu a cykly básní ustálili, mala som pocit, že sa pri pridaní ďalších básní paradoxne celistvosť knihy začína rozpadať a začína byť paradoxne viac fragmentárna. Pri básňach považujem fragmentárnosť často za plodnú, ale pri knihe bol pre mňa smerodajný pocit celistvosti, celku. Viem si teda pokojne predstaviť Domáce práce ii a možno aj Domáce práce iii. (smiech)

Označit Domáce práce za básnickou sbírku je pro mě velmi limitující. V knize čteme něžný soukromý deník, filosofické eseje na půdorysu básní, dochází na postulování hypotéz nebo na ponory do rodinného i evropského kulturního nevědomí, samozřejmě i na básně. Jak to vnímáš ty?
Ja o Domácich prácach uvažujem ako o knihe básní, nie o zbierke – vnímam ju ako sústredené bádanie v jednej téme básnickými prostriedkami. Je to pre mňa jednoznačne básnický text, nie teoretický, umožňuje skúmanie na inej úrovni vzťahu živelnosti a rigoróznosti. Tá živelnosť sa odráža aj vo formálnej podobe básní. Niektoré básne vznikli tak, že som si najprv, niekedy aj týždne, myslela, že idem písať esej, premýšľala som and nejakou témou z rôznych strán, robila si k nej poznámky, nakoniec však náhle vznikla jedna báseň a ja som si uvedomila, že tým sa tá téma pre mňa vyčerpala, že som v tej krátkej básni vlastne povedala všetko, čo pre mňa bolo k danej téme podstatné povedať a že forma básne lepšie dokáže podržať rôzne napätia, ktoré som v otázke, na ktorú som sa sústredila, vnímala. Tento útvar som si pre seba nazvala eseje-v-básňach. Ale povedať, že ide o knihu esejí-v-básňach by nebolo fér voči ostatným básňam v knihe, ktorých pôvod je iný – napr. snový. Pri skladbe knihy bolo tvorivé vnímať vzťahy medzi týmito rôznymi pôvodmi, zdrojmi básní, ale ten proces je veľmi intuitívny.

Kniha je napsaná slovensky a paralelně vzniká anglická verze, pokud to dobře chápu. Mluvily jsme spolu o tom, že jazykem básnického i filosofického myšlení pro tebe je – nebo byla – přirozeně jen angličtina. Jak nastala ta potřeba psát (také) slovensky, bylo to vědomé rozhodnutí?
Rukopis knihy vznikol v slovenskom jazyku, no väčšina z básní, ktoré sú v ňom zahrnuté, pôvodne vznikla v angličtine – je to veľmi zvláštna skúsenosť, že aj štrnásť rokov po návrate domov angličtina zostáva mojím primárnym básnickým jazykom. Keďže je však slovenčina jazykom môjho aktuálneho literárneho prostredia, priebežne som na čítania pripravovala slovenské verzie básní. Počas toho procesu sa básne menili – a často sa tie zmeny potom spätne prefiltrovali do pôvodných anglických verzií. Vznikali tak medzi tým, čo gramatika a povaha jednotlivých jazykov dovoľuje, umožňuje a odhaľuje. Slovenské verzie niektorých veršov som viackrát konzultovala s básnikom Michalom Tallom, ktorý prekladá poéziu z angličtiny a ktorého jazykovej intuícii dôverujem. Mám však aj básne, ktoré vznikli priamo v slovenčine – sú to básne, ktoré vychádzajú z konkrétnych pozorovaní jazyka, dikcie viet alebo konkrétnych spôsobov rozprávania a ktoré by nemohli vzniknúť v inom jazyku. Napr. báseň Medzery na dýchanie (ktorá nie je v knihe zahrnutá) – alebo báseň Dedičstvá.

Jak probíhala práce na konečné podobě rukopisu, řazení do celků, hledání rytmu knihy?
Rukopis sa takto usporiadal pravdepodobne v spánku. Ráno som vstala s veľmi jasnou predstavou členenia knihy, toho, ako sa budú jednotlivé časti volať a že kniha bude mať názov Domáce práce. To členenie, aj keď intuitívne, vychádzalo z povahy už existujúcich básní a toho, ako som vnímala vnútorné vzťahy medzi nimi, aj tým, čo ma na domácich prácach zaujímalo. V nasledujúcom roku, počas niekoľkých „nárazových“ období do tejto štruktúry pribúdali ďalšie básne, ale tá pôvodná skladba sa už nezmenila. Oveľa náročnejšie ako nájsť rytmus knihy bolo nájsť nejaký rytmus písania, nejakú pravideľnosť, aby by som sa od písania príliš nevzďalovala. Pre vznik rukopisu boli zásadne dôležité časy strávené so scenáristkou Barborou Námerovou. Tajne aj netajne som pozorovala, ako s textom pracuje ona ako scenáristka – rýchle odosielanie verzií dramaturgovi, v jej prípade Luborovi Dohnalovi, ich krásne a detailné rozhovory, ktoré sa prefiltrujú do ďalších verzií textu a začala som túžiť po niečom podobnom aj pri písaní poézie. Písanie básní bolo pre mňa veľmi uzavretým procesom, keď žiadne ľudské oko okrem môjho nemohlo text zhliadnuť, kým som ho nepovažovala za hotový, čo je v mojom prípade veľmi pomalý proces. Báre, ktorá je jedna z najpozornejších čitateliek poézie, aké som kedy stretla, som začala posielať básne hotové aj nehotové, tak ako vznikali, náčrty, poznámky – ten proces odosielania a prítomnosť textov v našom priebežne plynúcom rozhovore (v chránenom polo-zverejnení) bol uvoľňujúci – pre vznik knihy tak bolo zásadné Bárino sprevádzanie rukopisu od jeho počiatku. A priebežné kŕmenie mojich detí mojou mamou.

Editorem tvé knihy je Michal Habaj, významný autor i literární vědec. Co jsi na spolupráci s ním ocenila nejvíc?
Pre mňa to bola úplne ideálna spolupráca a rozhovory o texte a jazyku. Som veľmi rada, že sa redigovania knihy Michal ujal, aj keď sa súčasnej poézii už nejaký čas nevenuje.

Chtěla bych se nyní ponořit dovnitř samotné knihy, ale neprozradit příliš. Nejsem si upřímně jistá, že to půjde úplně snadno, ale zkusme to. Vezmu to „shora“, od názvu.
Titul Domáce práce je významově sytý, provokuje. Co odhaduješ, že si lidé představí nejspíš? Pracovala jsi s tím při volbě titulu?
Rukopis začal vznikať zároveň spolu s týmto názvom – iný názov nikdy nemal, názov ho takmer vyvolal k životu a bol jeho usporiadacím prvkom. Následne som bola vďačná za jeho asociatívnu bohatosť, budem zvedavá, ako ho budú ľudia vnímať a čo v nich bude evokovať. Mám ho rada.

Jakkoliv přirozeně pozoruješ jako žena-matka, Domáce práce se týkají celého rodinného hnízda, táhnou se za mez paměti žijících členů rodu, nebo spíš rodů – různých rodů, různých kultur; je to nějaký pomyslný lidský plápolající oheň, u kterého se lze setkat s předobrazy. Vracím se k žánrové nezařaditelnosti knihy, na kterou jsem se ptala na začátku, a navrhuji označení moderní mýtus. Adjektivum moderní tam přistrkuji proto, že oproti klasickému mýtu nereferuješ o uzavřeném řádu věcí, ale spíš řád věcí zaznamenáváš včetně jeho trhlin… Je to označení drzost, je to mimo?
Myslím, že jedna z vecí, ktoré robím, je, že sledujem to, ako jednotlivé slová rezonujú a intuitívne ich nasledujem. Samotné vykonávanie domácich prác mi pripadá ako zápas mytologických proporcií – myslím, že samotná téma domácich prác si žiada mytologické spracovania, teda aspoň v mojej obraznosti. Tie slová, ktoré rezonujú smerom k mytologickým vrstvám, sa tak samy núkajú.

Jsou podle tebe domácí práce – nyní myslím jejich praktické konání – snahou o zachování řádu? Vzývání řádu?
Neviem, či priamo vzývanie, ale o zachovanie áno, ale aj jeho hľadanie, hľadanie spôsobu organizovania života – myslím, že ten moment zápasu prítomný v udržiavaní sveta v jeho medziach, snaha odvrátiť neustále hroziaci rozpad, prepadnutie do chaosu a enormné úsilie svet znovu-ustanoviť, ktoré je po každom kolapse potrebné vyvinúť a potreba byť neustále v strehu, vďaka ktorej je možné řád zachovať – je nesmierne vyčerpávajúci. Zaujíma ma to vypätie ľudských síl, ktoré si udržiavanie vecí v chode vyžaduje, aj dôvody prečo.

Mnoho tvých textů se odehrává v noci a také se nějak potýkají s temnotou, ohrožením, proti kterému se staví hřejivé radiátory, víra v prorocký smysl snů, ovládání živlů při vaření. Vybavím si třeba text, ve kterém upozorňuješ na společný základ slov „kozmos“ a „kozmetika“. Stvoření domácího světa v koupelně, v kuchyni… Chceš na to nějak reagovat?
Myslím, že básne sa často odohrávajú v noci, lebo pre veľa ľudí je to čas, keď sa venujú domácim prácam – tým, že ich nemáme kedy inokedy robiť, sú vytlačené na koniec dňa – tá noc je logistická potreba, ale zároveň sú to momenty, keď povaha noci – jej vlhkosť, ustatie zvukov, iný vzduch, čas, keď je jednoduchšie cítiť kozmos – vstupujú do vykonávania týchto prác. Sú to momenty, keď sme akoby zároveň prepojení aj so spoločenským kontextom aj s kozmom. Stvorenie sveta v kúpeľni je kapitola sama o sebe, k tomu len poviem, že textúry kelímkov, aké sú na dotyk, sú veľmi podstatné.

Zdá se mi, že tvoje metoda je paralelní zakoušení nebo prostě prožívání a teoretické zkoumání: v tvých textech je často patrné, že jsi citově přítomná, ale zároveň situace vyhodnocuješ nebo přímo katalogizuješ. Také zastavuješ: akcent na pohyb nebo nepohyb je u tebe důležitý. Děje se to zpětně nebo to je způsob, který v tobě běží pořád?
„Zastavovanie pohybu“ je veľmi presné, zastavovanie pohybu, poprípade jeho následné rozvoľnenie v iných básňach, formách. Skúsenosť nehybnosti bola pre mňa dôležitá už v prvej knihe, ale v kontexte trúchlenia a jazykových foriem, ktoré z neho vyvstávajú. V tejto knihe je pohyb podmienený neustálym udržiavaním chodu vecí a takisto túžbou po jeho ustaní, zmrznutí, stŕpnutí – tento záujem sa, myslím, taktiež odráža vo forme básní. Je to však niečo, čo vnímam až spätne, po tom, čo sa mi text uzavrie.

Označila bys svou knihu za feministickou?
Považovala by som to za poctu, ak by niekto knihu označil za feministickú. Mne samej to však myslím neprináleží ju nejako označiť. Aby som básni dôverovala, musí v nej byť veľa toho, čo je mimo mňa, muselo sa v nej udiať niečo, čo je mimo môjej vôle, môjho zámeru. Seba vnímam ako feministku a o svojej eseji alebo teoretickej práci by som vedela povedať, že ide o feministický text. Pri básňach je to však iné. Budem však veľmi rada, ak kniha bude vnímaná ako feministická.

Já ji tak rozhodně vnímám. A navazující otázka: chtěla bys, aby byla – v dobrém – za feministickou označena? V českém prostředí by ji to pro některé čtenářstvo učinilo nebezpečnou, skoro jako by přenášela nějakou chorobu. Zároveň se ale naštěstí rozšiřuje skupina čtenářů, kteří se feminismu nebojí, naopak ho vítají, chápou ho bez zkratkovitých frází a karikatur. Proto se tak ptám.
Ja som plne za vystavovanie sa nebezpečenstvu, ktoré číha v knihách!

Kdyby sis měla představit ideální reakci na Domáce práce, ve smyslu individuálního zážitku, transformace apod., jak by to vypadalo?
Hm, je trochu riskantné o tom hovoriť skôr, ako ktokoľvek mal možnosť knihu čítať, ale mám jednu milovanú otázku, ktorú som dostala po jednom čítaní z mojej prvej knihy. Básne v nej vychádzali zo skúsenosti trúchlenia, pozorovania vzťahu trúchlenia a jazyka. Otázka znela, či trpím astmou – lebo čitateľka, ktorá otázku položila, áno a pri básňach mala pocit, aký má človek tesne pred astmatickým záchvatom – nemožnosť nadýchnuť sa, nemožnosť hovoriť. Táto otázka je pre mňa doteraz asi najvzácnejšia reakcia, akú som na svoje texty dostala a strážim si ju, opatrujem si ju ako dar. Pre mňa ako čitateľku poézie je táto zmes telesnej a vnútornej reakcie veľmi dôležitá – keď na báseň reaguje celý môj organizmus. Teraz však hovorím o sebe ako čitateľke poézie, to, čo je pre mňa dôležité, prečo čítam poéziu.

Na závěr si dovolím soukromě zhodnotit, že Domáce práce jsou zneklidňující, objevný, velmi svébytný text, který bych rozhodně doporučila slovenskému, českému i anglicky čtoucímu publiku. Podle plánu by měly být představeny v říjnu na festivalu poezie Versus v Banské Bystrici. Chceš pozvat publikum podrobněji – nebo i na jiné události, křty?
Ďakujem veľmi pekne. Uvedenie knihy, jej krst, bude 28. 10. v rámci festivalu Versus v Banskej Bystrici, teda na domácej pôde vydavateľstva Literárna bašta. Budem rada, ak sa tam stretneme. V týždni po tom by mala byť kniha uvedená v košickom Artfore. Ostatné termíny ešte nemám spresnené.

Jak už jsem řekla, já sama se moc těším na fyzickou podobu knihy, která se právě rodí. Všechno dobré a děkuji moc za exkluzivní rozhovor pro Ravt!