Úkol rodiče

Každého rodiče se vždycky ptám, jak spí, protože sama jsem spáč a nedostatek spánku je pro mě katastrofa. Tak tedy: jak se ti dnes spalo?
Aj pre mňa je to katastrofa, ale môj organizmus sa sčasti adaptoval na prerušovaný spánok. Úplný kolaps zažívam už len raz za tri – štyri mesiace, pri prvom dieťati to bolo raz za tri – štyri týždne.

Vašemu mladšímu je téměř rok — už jste si našli nějaký rytmus, který doma potřebujete k práci?
Áno, áno, rytmus sme si našli, aj ho stratili.  Obdobie od jeho narodenia koncom septembra do začiatku pandémie bolo pre mňa obdobím intenzívne pociťovanej slobody, a to aj napriek popôrodným komplikáciám – vďaka oslobodeniu od nutnosti učiť a komunikovať denne s veľkým množstvom ľudí, aj vďaka povahe a atmosfére tohto bábätka, aj kvôli vhodnejšiemu bývaniu ako pri prvom dieťati, aj kvôli inej hormonálnej reakcii – po druhom pôrode som mala jasnú myseľ, v zmysle schopnosti intelektuálnej práce (po prvom pôrode som mala rok hmlu a chaos, aj kvôli tomu ako vyzeral prvý deň po narodení dieťaťa). Počas uspávania som si napríklad značila plno námetov na eseje, náš rytmus potrieb a povinností nerušil schopnosť písať, resp. tú úroveň sústredenia potrebnú na písanie. Pandémia a lockdown priniesli zintenzívnenie emocionálnych a iných potrieb všetkých členov viacgeneračnej domácnosti a totálny rozklad tohto rytmu.

Mňa inak takmer fanaticky zaujímajú modely organizovania života (ale je to taký tichý fanatizmus, ktorý sa vyznačuje skôr vytrvalosťou záujmu ako jeho šialenstvom) – zaujímajú ma rôzne spôsoby, ako si ľudia organizujú prácu, starostlivosť a tvorbu, priestor pre tieto činnosti, zodpovednosti voči blízkym, vzdialeným, svetu a sebe – ideálne, ak sa im to darí v nejakej rovnováhe alebo spokojnosti, alebo aspoň ak to funguje ako bariéra proti chaosu a rozkladu. Ja, my, s tým zápasíme denne. Hlavnou záhadou je tu samozrejme otázka domácich prác, udržiavanie sveta v jeho medziach, kto ich má robiť a kedy, ako udržať nejakú pravidelnosť – rytmus, ako hovoríš.

Rozlišuješ vůbec izolované bloky tvůrčí práce a mateřství nebo je všechno jeden čas, ve kterém se všechno organicky propojuje?
Áno, rozlišujem, ale sú aj dni, keď je všetko jeden čas – čas s deťmi a rozmýšľanie nad textom, ak nie je nabúravaný inými tlakmi, nutnosťami niečo vybavovať, niekomu volať, niekomu odpovedať – tých dní nie je veľa, ale stačí, že viem, že existujú, že sú aj pre mňa možné.

Čo sa ale v dôsledku materstva jednoznačne organicky spojuje je čas na prácu a písanie: kvôli jeho vzácnosti som začala všetko písanie brať ako literárne písanie – odborné texty, eseje, štúdie, hocičo – keďže tieto texty zvyknú byť honorované alebo profesne vyžadované, je ľahšie si na nich pod tlakom nutnosti vytvoriť priestor a v momente, keď ho mám, nedokážem odolať túžbe robiť si s tým časom, čo chcem, pristupovať k materiálu ako k materiálu pre literárne písanie. To sa stalo s niekoľkými odbornými textami do výtvarných katalógov, napr. úvodný text pre monografiu Pavlíny Fichta Čiernej alebo text o Erikovi Sikorovi do katalógu Ceny Oskára Čepana. Mám tiež nesmierne šťastie, že konzultantka môjho doktorandského výskumu na AVU, architektka a teoretička Maria Topolčanská, má okrem odbornosti aj dobrodružného ducha a aktívne podporuje bádanie o.i cez literárne postupy ako legitímnu súčasť mojej práce. Tak aj odborné texty, ktoré vznikajú v rámci môjho výskumu v dejinách a teórii architektúry, sa nevytrhávajú z tohto organického celku čítania a písania. Tento vývoj je jednoznačne dôsledkom materstva.

Kdybychom se podívali na život jako na jakousi strukturu, ve které se spojují činnosti, cíle, hodnoty, vztahy — jak se tato struktura změní s příchodem dětí? Stalo se ti, že některé věci jakoby „vymizely“, ustoupily mateřské roli? A nebo se struktura zahustila, rozrostla?
Táto otázka súvisí s niečím, čo ma bytostne zaujíma – s hľadaním jazyka alebo jazykov, ako hovoriť o materstve, obzvlášť o jeho pozitívnych aspektoch, ako napr. šialená, extatická intenzita lásky a neuveriteľná fyzická blízkosť, hovoriť o nich spôsobom, ktorý nie je nesolidárny a nereplikuje obťažujúce klišé a očakávania, ktoré sa k materstvu viažu. Jedna účinná stratégia je, samozrejme, otvorenosť o komplikovaných a negatívnych aspektoch materstva, ale na úrovni jazyka je táto stratégia viac priamočiara.

Dítě z Košic

Jakým způsobem bys chtěla, aby děti vnímaly rodný jazyk nebo rodné jazyky? Pro tebe to není tak banální otázka…
Áno, je to pre mňa úplne zásadná otázka, keďže mám komplikovaný/búrlivý/nejednoznačný vzťah so všetkými troma jazykmi, ktoré nejakým spôsobom každodenne “obývam”: slovenčina je jazyk, ktorý ovládam technicky najlepšie, ale nemám k nemu žiadnu špeciálne silnú citovú väzbu, pripadalo mi to napr. zvláštne hovoriť s mojimi bábätkami po slovensky alebo len výlučne slovensky. Zároveň som však cez môjho otca veľmi silne ukotvená v rozprávačskej tradícii (tradícii rozprávania príhod), ktorá plne využíva rozpätia košického dialektu. Maďarčina je jazyk, ku ktorému citovú väzbu mám oveľa silnejšiu – je to jazyk uspávaniek z detstva a pod., ale neovládam ho dosť dobre, keďže som chodila do slovenských škôl, v maďarčine nepíšem ani nečítam a mám v nej značne obmedzenú slovnú zásobu. Aj keď som s angličtinou v kontakte od raného detstva (v Líbyi som navštevovala škôlku indickej komunity s vyučovacím jazykom anglickým), angličtina je predovšetkým môj jazyk dospelosti, môjho filozofického vzdelania, myslenia, môjho vnútorného prežívania, môjho písania, je to jazyk, ktorý najviac cítim – zároveň to však nikdy nebude plne “môj” jazyk, v angličtine mám napr. ľahko detekovateľný prízvuk. Tiež už nie je jazykom môjho ani ich prostredia. Zároveň však, ak by ním moje deti nehovorili, nemali by prístup k veľkej časti sveta svojej matky, vrátane kníh, ktoré s nimi chcem čítať. Našťastie na to nie som sama, môj muž s deťmi hovorí po slovensky, moja mama po maďarsky. Starší syn chodil do maďarskej škôlky a v maďarčine sa úplne našiel, hovorí lepšie ako ja, dokáže v nej vyjadriť nádherné veci, bolo by mi veľmi ľúto, keby to stratil. Preto bola pre nás úplne zásadná otázka, či má syn nastúpiť do školy s vyučovacím jazykom maďarským alebo slovenským, nie je príjemné byť tlačený do voľby toho, ktorý kultúrny svet sa mu bude primárne otvárať – pre rodiny ako naša, čo v Košiciach nie je nič výnimočné, by bolo dobrým riešením napríklad, ak by sa na slovenských školách poskytla možnosť deťom navštevovať v každom týždni nejaké hodiny maďarského jazyka, a táto voľba by stratila čosi zo svojej dramatičnosti.

Teda, áno, je to pre mňa zásadná otázka – ako učiť moje deti hovoriť spôsobom, ktorý je úplne prirodzený, ale zároveň im otvoriť prístup do všetkých týchto svetov, aby sme ich mohli obývať spoločne. Ako im odovzdať tieto jazyky, sans moje komplikácie, ktoré sú výsledkom konkrétnej dejinnej situácie, v ktorej som vyrastala (delenie Československa a veľmi ostré vymedzenie sa našej rodiny voči nacionalizmom začiatku 90-tych rokov, ktoré silne politizovali jazyk).

Líbí se ti „dětština“, jazyk, který má vlastní gramatiku a je v mnoha ohledech přímější nebo svobodnější? Určitě víš, o čem mluvím? Je nějaké slovo, kterým třeba starší syn obohatil tebe?
Je pre mňa určite veľmi intenzívne zaujímavé sledovať, ako moje deti používajú jazyk, ako doň rastú a čo s ním radi robia. Môj starší syn má zhodou okolností od mala veľmi silnú jazykovú citlivosť, a okrem často prekvapivej sebareflexie, dokáže svoje pozorovania seba, sveta aj jazyka dobre verbalizovať, takže toto je s ním určite veľmi zaujímavé prežívať. Námatkovo som otvorila zošit, kde si to snažím zapisovať – na strane, ktorú som otvorila, z času, keď mal tri a pol roka, som našla tri zápisky týkajúce sa jazyka: v tomto období si zamieňal výrazy „to neznamená” a „to neexistuje”, používal „to neznamená”, keď chcel povedať, že niečo neexistuje – napr. „Také auto ani neznamená”. Druhý z tejto strany: „Aha, ja viem Fireman Sam pesničku zaspievať aj po česky: When he heařs the fiře alarm…“ čo mi pripadalo ako dosť citlivé jazykové pozorovanie. A tretí záznam z tejto strany: brnkal si na gitare a spieval „This is au, this is au“. Ja: „Šamu, spievaš ‘This is love‘?“ (čo je odmala naša spoločná obľúbená skladba od PJ Harvey), Šamu: „Nie, ja spievam o niečom inom.“

Jaké knihy si ty sama pamatuješ z dětství jako ty důležité?
Najsilnejšie si pamätám zážitky čítania: napr. sedím na zadnom sedadle auta, medzi blokmi a čítam knihu zo školskej knižnice (Štrbavá opica), kým čakám na otca, igelit pod prstami, a je to strašne príjemné, nejasne nebezpečné.

Básnířka mezi jazyky

Cítíš svůj autorský vývoj? Kdy jsi vlastně začala psát básně a kdy jsi je dala poprvé číst dalším lidem?
Nejaké básne som písala už na základnej škole – čítať som ich nedávala nikomu, ale pamätám si jednu cestu domov pomedzi bloky, keď som jednu báseň (ktorú som v siedmej triede považovala za experimentálnu) začala kamarátke “hovoriť”, akoby to bola súčasť rozhovoru, srdce mi bilo, ale až keď povedala “Pekné, čo to je?”, som jej prezradila, že to je báseň a moja. Predpokladám, že pointa tejto stratégie bola, že ak by povedala, že je to strašná blbosť, tak sa tvárim, že neviem, čo to je. Na začiatku tretieho ročníka ZŠ som začala písať reportáž o prebiehajúcej revolúcii, moja mama ju mala odloženú, a od kedy som sa naučila písať, viedla som si denníky. Básne, ktoré za niečo stáli, som ale začala písať až tak, keď som mala 14 a potom, veľmi intenzívne, keď som prvýkrát bývala sama, mimo domu, v Oxforde, to som mala 16, vtedy som aj začala písať v angličtine. Dať ich niekomu čítať bolo naďalej tak útrpné ako vtedy cestou zo školy, ale mala som tam kamarátku z Budapesti, Ágnes, ktorá niektoré z nich raz čítala a potom mi recitovala zo súčasnej maďarskej poézie jej kamarátov, jednu báseň — o matke, čo hrá na klavíry — si silne pamätám, aj venovanie knihy, ktoré sa Ágnes zdalo skvelé – knihu jej kamarát venoval všetkým, ktorý v deň xy spadli, keď sa v budapeštianskom metre zasekol eskalátor.

Některé tvé básně vázané k mateřství si v tomto Ravtu přečteme ve slovenském překladu Michala Talla. Jak se v tobě „rozhoduje“, kterým jazykem budeš psát?
Pri básňach nečiním rozhodnutia o jazyku, v ktorom vzniknú. Pri esejách, ktoré nepíšem pre nejaké konkrétne periodikum, sa niekedy rozhodujem, či text písať v angličtine alebo slovenčine (v maďarčine nepíšem nič okrem sms-iek). Ale pri básňach to nie je vecou rozhodnutia – prichádzajú, vznikajú už v danom jazyku. Vo všeobecnosti platí, že angličtina je naďalej jazyk, v ktorom sa vzťahujem k svetu a k sebe – teda aj básne viazané k materstvu vznikli v angličtine. Tie básne, ktoré vznikajú v slovenčine, sa zvyknú vzťahovať k jazyku, vychádzajú z pozorovania konkrétneho spôsobu reči, započutého výrazu, alebo pod.

Kdyby ses sama překládala z angličtiny, napsala bys tu stejnou báseň slovensky a nebo by to byla její variace nebo možná pokračování?
Variácia, určite. Tak to bolo aj v prípade mojej knihy, ktorá vyšla vo Fra dvojjazyčne – v origináli básne vznikli v angličtine, pri prepisovaní do slovenčiny často vznikali skôr ich variácie, pre zachovanie vernosti ich pôvodnému náboju. V slovenčine som napr. dosť bojovala so slovesami, ktoré ma cez koncovky tlačili povedať viac, špecifikovať viac detailov, ako som považovala za potrebné pre nehybnosť týchto básní. Snažím sa ale prekladaniu vlastných básní vyhnúť, ak je to možné, pripravujem si len pracovné preklady kvôli čítaniam. Preto som veľmi vďačná Michalovi, že sa podujal na tento experiment.

Jaké je to pro tebe jako autorku, stát před publikem?
To závisí vždy od viacerých vecí, v dôležitej miere od samotných básní. Napr. pri básňach z prvej knihy, ktoré komunikovali skúsenosť nehybnosti aj svojou formou, bolo pre mňa veľkou otázkou ako ich čítať nahlas a verejne, akým spôsobom čítania brzdiť alebo negovať pohyb, ktorý tým vzniká. Iné básne zase dráma performovania rozvíja ďalej.

V Kine Úsmev poskytujete lidem možnost setkávání mezi obrazy a slovy, je to mimořádně příjemný prostor i formát, to mohu dosvědčit. Vyvíjí se nějak publikum vašich akcí? Podporuje se film a literatura dobře mezi sebou?
Literatúra a film teraz beží tretím rokom a túto sezónu už dosť výrazne cítiť, že si vybudovala svoje publikum –  darí sa miesiť ľudí, ktorí sa venujú rôznym veciam, od študentov výtvarného umenia a filmu cez ľudí, ktorí pracujú v IT a dôchodcov po začinajúcich aj známych autorov a autorky. Tento typ príležitosti pre rozhovory o písaní a filme mi predtým v Košiciach chýbal. Formát nie je viazaný na publikačné cykly (nebolo by možné ho realizovať bez podpory slovenského Fondu na podporu umenia), má veľkú slobodu, autori často čítajú z rozpracovaných rukopisov, okrem poetiek a prozaikov čítajú aj scenáristky, prekladatelia alebo napr. píšuci výtvarníci, ktorí pracujú s pohyblivým obrazom. Je zaujímavé sledovať, kto vyberie aký film na premietnutie v ten večer a počuť dôvody prečo – niekedy je to kvôli formálnej príbuznosti postupov, ktoré autorku zaujímajú, niekedy je to preto, že autorova partnerka podľa filmu pečie vianočný koláč.

Myslíš si, že básník má myslet na čtenáře nebo na báseň? Otázka zní možná jako chyták, ale je jen zvědavá.
Na báseň!

Osobní tvůrčí prostor

Jaký je tvůj tvůrčí proces? Potřebuješ ticho a soustředění nebo si umíš poznamenat kousek nápadu do mobilu cestou na nákup? Mění se to?
Aj, aj. Píšem si veľa poznámok, vrátane prvých verzií básní alebo ich útržkov, do mobilu cestou niekam, pri hraní s deťmi, na kúsky papiera, do zošitov, hocikam. Potom ale na ich rozvinutie, dokončenie, zistenie, ako tieto fragmenty spolu súvisia, ako sa prepájajú do nejakého celku, čo chcú a potrebujú, potrebujem ticho a sústredený čas. Od kedy sa mi narodili deti, a je zároveň nutné vykonávať aj prácu pre živobytie, je náročné ten čas nájsť, a tak mám milióny fragmentov a poznámok, ktoré čakajú aj roky, niekedy sa stratia alebo ich vrátim do knižnice s požičanými knihami v rýchlosti po tom, čo mi prídu návrhy na zmier.

Pozná tvůj starší syn, když přemýšlíš o básni? Ptá se tě na poezii?
Teraz som sa ho na to spýtala a dosť razantne odpovedal že “Nie.” Hehe. Preňho sú strašne dôležité zvuky, zvukové vnemy, takže má radosť z akusticky zaujímavých fráz. Na poéziu ako takú sa nepýta, ale rozprávali sme sa o básňach v rôznych situáciách, kde to samo prirodzene vyplynulo – napr. keď nejako popísal situáciu alebo svoje pocity, a prišlo mi to, že je to vlastne báseň alebo proto-báseň. Napr. počas lockdownu sme sedeli na dvore a hrabali prstami hlinu a pri tom hrabaní zrazu povedal: “Korona, korona, korona,korona / mám ťa rád, korona, / ale nie až tak ako normálny život.”

Řekla bys, že tvůrčí prostor každý má stejně jako vzduch k dýchání nebo si ho musí hájit a hlídat?
Absolútne a totálne to druhé! A nielen si ho hájiť a brániť, zubami-nechtami, ale aj vytvoriť – zubami-nechtami, naškrabať, hocijako, a potom áno, brániť, hlídat. Myslím, že je to obzvlášť tak v prípade žien a rodičov, a teda dvojnásobne tak v prípade žien, ktoré majú deti, alebo sa o niekoho starajú. Takže tvorivá práca začína už pri vytváraní priestoru – mentálneho aj fyzického – pre tvorbu.

Tvoje básnická práce je, aspoň se mi jeví, vážení slov. Text není mnohomluvný, je významově sytý. Stačí jen ukázat, v jednom řádku — a mnoho se děje za veršem. Dokážeš ty sama číst autory, kteří mají metodu opačnou, jsou vzletní a opulentní?
Áno, áno, určite! Opulentnosť jazyka viem oceniť, aj si ju užiť. Vnímam to tak, že slovami bádame viacerí (nie kolektívne, ale viacerí), nie je teda nutné, aby som ja vo svojom písaní skúmala všetky polohy, ktoré ma zaujímajú, mnohé stačí, keď spoznávam cez čítanie druhých autorov a autoriek. Veľmi ma zaujímajú rôzne prístupy k excesu, v živote aj v texte, rôzne spôsoby práce s ním – od jeho absolútnej eliminácie po náruživé holdovanie mu. V prípade básní v knihe Môj dom bude mať strechu tá jazyková úspornosť, sýta stručnosť bola vo veľkej miere výsledkom samotného tlaku trúchlenia, ktorý z básní, z úst, eliminoval slová. Úspornosť v mojich publikovaných básňach ale neodráža až tak môj vzťah k opulentnosti slova, ale skôr k verejnému (literárnemu) priestoru, k publikovaniu.

Mojím formátom pre viac bezuzdné písanie je esej, nie báseň. Takže ma to určite zaujíma a fascinuje, ak sa niekomu darí bezuzdná opulentnosť v poézii! (“Darí” v zmysle “skutočne rezonuje.“). Priznávam sa však k strašnej netrpezlivosti so zbytočnými slovami – neviem ale, či ma tento postoj k otázke zbytočnosti nediskvalifikuje ako skutočného fajnšmekra opulentnosti. Dúfam, že nie.

Co nového ty sama autorsky chystáš? Na co bys nás třeba ráda upozornila?
Pracujem na rukopise básnickej knihy, ktorá neobsahuje iba básne, tie vystupujú z ich okolia a doň sa potom naspäť vnárajú. Pracovný názov rukopisu je adresa budovy, v ktorej text píšem. Postupne, a veľmi pomaly, dokončujem niekoľko esejí a námet na scenár z prostredia československej vodno-pólovej reprezentácie.

Přeji všem těmto projektům tvůrčí prostor — a pevnou vůli si ho zachovat. Mám radost, díky za výborný rozhovor.