Playing or praying

Ahojte! Žijem v strede Švédska. Na našom dome hniezdia desať rokov dážďovníky, stále na tom istom mieste. Je možné, že by to mohli byť každý rok tie isté?
                                                                                                Lars

Chcel by som vedieť meno dážďovníka, ktorý sa požíva v Afrike. V Afrikánčine? V Svahilčine? Chcem tak pomenovať svoj nový čln. Bude kotviť v Juhoafrickej republike v meste Knysna.
                                                                                                John

Afrikánsky názov pre dážďovníky je Europese Windswael.
                                                                                                Ulrich

Po prvýkrát som zažil nesmierne potešenie pri pozorovaní a počúvaní dážďovníkov, ktoré krúžili okolo nášho domu a kričali jeden na druhého. V deň mojich narodenín, dvadsiateho štvrtého júla, som vyšiel na balkón, aby som si ich opäť pozrel a vypočul. Na moje veľké zdesenie som zistil, že sú preč! Kam sa stratili?!
                                                                                                Kenneth

Mám takú istú otázku ako Kenneth. Deň, keď dážďovníky „miznú“, je presne ten istý, ako uvádza Kenneth. Žijem v Chorvátsku na Jadranskom pobreží, dvadsať kilometrov západne od najväčšieho chorvátskeho prístavu Rijeka.
                                                                                                Damir

V trhlinách Múru nárekov, židovského najsvätejšieho miesta, nám hniezdi kŕdeľ dážďovníkov. Prilietajú koncom februára, tento rok dvadsiateho šiesteho a ostávajú do začiatku júna. Počas ich pobytu krúžia nad hlavami modliacich, niekedy dokonca vo výške hláv alebo aj nižšie. Je to kŕdeľ v počte štyridsať až šesťdesiat kusov. Začínajú pri východe slnka s prvými modliacimi, niekedy lietajú celé hodiny a potom zas počas popoludňajších a večerných modlitieb. Niekedy sa k nim pridajú miestne holuby, ale samozrejme im nestíhajú. Toto správanie dážďovníkov zvyčajne nazývame hrou, ale ja si myslím, že by sme ho mali považovať za modlitbu. Mal ešte niekto z vás možnosť pozorovať podobne duchovne založené dážďovníky?
                                                                                                Rabín Yosef

Sú dážďovníky najvyvinutejšia forma života na zemi?
                                                                                                Simon

Emauzy (Tretia kázeň)

Číta sa to na pohreboch,
vstal z mŕtvych, hodí sa to.

Zosnulý s nami žije,
my si ani nevšimneme,
že kým trúchlime,
kráča vedľa nás.

Rozpráva príbehy,
ktorým neveríme.
Takto upokojujeme pozostalých.

Prázdnym hrobom.

Povzbudzujeme
k zhovorčivosti k cudzincom.

Ktorí mali byť predsa po smrti,

zavraždení,

ale prichádzajú.

Živí a mŕtvi.
Mŕtvi a živí.

Pripájajú sa k nám.
Vysvetľujú nám, že netušíme,
čo sa stalo.

Nechceme to vedieť.

V lepšom prípade odpovedáme,
že je to neprenosná skúsenosť.

Rat or rabbit (Guilty pleasure)

Janov je zvláštne mesto.
Plné obrovských potkanov.
Inde ich ľudia zabíjajú,
ale tu nie.

Asi ich chovajú ako domáce zvieratá.

Možno preto, že rozhovor bol v angličtine.
Prekvapilo nás, že na tom ostrove,
skoro utopenom v Stredozemnom mori,
je tradičné jedlo zajac.
No sea food.

Bolo to v zime,
pretože na juh som chcela ísť
ako madam Larisch.
Ostrov pohlcovaný morom
a búrkami.
To som pred tým nevedela,
ale mohla som si domyslieť.

Ryby plné plastu,
zajace sa premnožili ako potkany,
okná drnčia vo vetre
a pobrežie je v noci plné rozkolísaných svetiel.
Mali sme výhľad.
Možno som mala pochopiť,
že to bol pobyt v budúcnosti.
Kto straší v prázdnych zimných rezortoch?
Prvá vlna utečencov nie je pred nami,
máme za sebou už desiatky.

Ako potkan som začala žiť potom.
Až vtedy som zistila,
že jedlo väčšinou nebýva na tom istom mieste
ako včera.

Nikdy nevieš, kde.

A nebolo to ani v tej okrajovej štvrti Lipska,
kam som sa chcela presťahovať.
Keď som sa tam išla pozrieť,
naozaj vyzerala ako miesto,
kde som niekedy mohla žiť.
Tam som ich videla.

Boli väčšie ako zajace,
Relaxovali na brehu kanála
a ja som ich pozorovala zhora
ako v ZOO.
Ľudia, večerné jarné slnko a bicykle
sa opierali o grafiti,
pili pivo a niektorí naozaj čítali knihy.
Industriálne budovy ožili,
do plôch medzi stavbami
nikto neinvestoval.

Možno som si to zle vysvetlila,
a keď sa to stane,
poviem si,
že toto sa mi už niekedy snívalo.

Názov tej štvrte som už zabudla.

Začala som sa učiť od potkanov.
Preplávať kilometre, bežať počas celého dňa.
Vyšplhať sa po reťazi kotvy,
a to v každom počasí.

Už vtedy som mala mestá,
v ktorých žijem, hoci v nich nie som.

Nikdy nevieš, kedy
sa budeš musieť vydať na cestu.

V tom období som už mohla vedieť,
že Eliot má tú hroznú báseň
o benátskych potkanoch z obrazov Canaletta,
ktorú by neskôr asi nenapísal,
aspoň dúfam, že nie.
Tú báseň som našla až potom.

Každopádne, vtedy sme už pochopili,
že do Benátok musíme ísť v zime
ako Brodsky
alebo aspoň zažiť januárovú Boru v Duine.

Akurát som netušila,
v tom čase ešte naozaj nie,
že Benátčania sa sťahujú do Terstu
kvôli príbuznosti dialektu,
obídu taliančinu, turistov a nás
a pozorujú zimné vlny na Piazza Unità.

V čase, keď som ležala na terstskom móle,
mi to ešte nikto nepovedal.
Neverila som,
že more môže byť nehybné ako v bazéne
a slnečné svetlo ako pod matnou kupolou,
Alpy nepremietali.

Hneď som si pozrela predpoveď počasia.

Myslím, že to bolo cestou tam,
na benzínke si mi oznámila,
že sedel osem rokov v base.
Bojíš sa ho? Smiala si sa.
Bavila som sa s ním o ferratách,
o tom, že sa na výstup
po kolmej stene dá zvyknúť.

Nikdy nevieš,
či si kupuješ med
od vojnového zločinca.

Vtedy som si ťa ešte nedokázala umiestniť
na grécky ostrov,
kde sa točila Mamma Mia!,
ale bolo to už potom,
keď si sa mi priznal, že si občas pustíš ABBU,
Smiala som sa.
Vôbec ti to nevadilo
a ja si to doteraz neviem predstaviť.

Potkany sú hravé zvieratá.

Nejde o prežitie,
ale o to, že Egejské ostrovy treba vynechať,
a vycestovať na západné pobrežie Peloponézu,
na pláž Navarino, ktorá pripomína umelý ostrov
napríklad v Dubaji
a dokonca aj auguste sú tam štyria ľudia.

Krátko po

Bolo to krátko po skončení vojny,
išiel s kamarátmi na pivo
a tá budova sa zrútila.

O čom sa to zhovárate?
ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme,
ktorý nevie čo sa stalo v týchto dňoch.
A čo?

Keď prišiel do nemocnice, už ju nestihol.
Bolo to tesné a vedel, že v ten deň
mal byť jej jediná návšteva.

Môj manžel sa ani po rozvode
neprestal stýkať s mojou matkou.

Nakoniec sa priznal.
Otec mojich detí
sa stal v jednom okamihu pre mňa cudzincom!