Zjavenie I.

padajú do záhrady (do snehu svetla) voňajúce zhluky hviezd:

ticho stojím na doráňanej ceste od brány k domu :riečne kamene sa vylamujú z betónu: už nepatria ani rieke ani našej

toľkokrát prejdenej a trávou a stavikrvom zarastenej ceste:

duše našej rodiny sa vznášajú nad jazvami a chránia lakte a kolená vnučiek pred bolestivým pádom: večer sa naše vlasy zachytávajú do konárov jabloní: drobné zelené plody chceli byť tiež hviezdami: zelený svit slnka už za horizontom ešte raz

presvieti biele lavičky stoly o strom opreté hrable a rýľ (zjaví sa stará mama &mama a za nimi úzky pás voľného svetla pre mňa) moja ruka s výraznými modrými žilami sa zachytí kmeňa

(krátky temný záblesk v hlave a jemné straty rovnováhy ktoré cítim len ja) ešte sa prejdeš cez záhradu ty s tmavými umytými vlasmi a ja zaplačem lebo tým skutočným zjavením v tejto básni s nadpisom podľa Francisa Ponga si naozaj len ty: už 27 rokov len v srdci: naozaj viem vôňu smútku dnes o pol šiestej popoludní 17. 7. 2017 Petrovi O.

Zjavenie II.

V marci zimné ráno s jeho správou a Bielom jazere s holandskými rýchlokorčuliarmi//už som o tom napísala raz báseň a vtedy sa mi zdalo že som to videla ja// aj tak som to znova napísala teraz po pre-čítaní denníka z 13. marca 2006 vidím, že to je správa a ešte obsahuje údaj o dvoch (z prechádzok nám známych) zastrelených psoch pri jazere pravdepodobne ich zastrelili poľovníci// ostré varovanie týmto pre každého z nás// nepochovali ich//všetko môžeme plynule zabudnúť//aj to čo sa len sprostredkovane dotýka života jednej ženy//mňa//ktorá sa pokúsila to všetko od-žiť//od-trhnúť z priestoru iných priestorov//od-umrieť v tomto darovanom čase// vonku snehová búrka 14.marca 2006 my dve s dcérou choré//horúčka//hrdlo//hlava//sen// môj: prichádzajú postavy z pieskosnehu za oknom letiaci srieň//tieň// ležíme v obrovskom dome v troch izbách matka//ja//dcéra čoraz viac toho čo je vylúčené a čo sa nikdy nestane //čoraz viac medzier medzi nami ktoré pripustíme a nevieme kam nás to položí//

halucinujem v horúčke// ležíš vedľa mňa tvoje srdce pulzuje pod mojou rukou nahé horúce//je živým snom&spánkom//

mame sa sníva mladý živý otec v uniforme //dcéra odpovie lakonicky mne nič//nehovorí pravdu//ale sen druhého sa nedá dokázať//vákuum sna //vtáčie duše : druhohory// vrazia do okna//evolúcia prebieha nielen v bdelom stave// matka ako okno//17.marca pokračuje snehová víchrica aké je všetko biele v predveľkonočnom čase//snežné srny sa v hlbokom snehu priblížia až k bránke záhrady//tichý krutý stredovek//Wiltonov diptych : vaječná tempera na bukovom dreve//to isté praská v kozube storočia// zlatožlté Jezuliatko//Madona v modrom anjel//svetlo ktoré je Jeho a zostane v mliečnom skle tabuliek predsieňových dverí //bez kontaktu s tebou : nemám signál ale dobre aspoň tento milimetrový odstup medzi nami //nie každý deň…18.3.2006-3.8.2017

Zjavenie III.

rozprávajúce lamy //lámovia//píšeš o nádhernom slnečnom ráne v Hermagore //priblíženie k úcte a súcitu s cudzím utrpením //nechceme priznať//Ó Bože ochraňuj môjho sebou zraneného druha hýbe sa zlým smerom a cesta je bez konca //rituálny spánok v záhrade zen nepomáha nerozsvecuje strážne body v mozgu //liečiť snom//liečitelia snom v Mongolsku// som nepoužiteľný na rozhovor od istého času //Lumen Christi//sen môj// v priestore stepi s polovlkmi a psami : DE. ma fotografuje s vlčicou je plachá ale podarí sa mi vždy zachytiť jej papuľu s vycerenými zubami a zovrieť ju rukou na fotografii to potom vyzerá ako hladkanie// okolo chodí vlk asi hlava svorky a ostatní behajú až po horizont aj my ich kŕmime //vlčica vrhne biele vĺčatko a nechá mi ho / svorka mizne smerom k horizontu//zobudím sa//22. apríl 2006–3. augst 2017

Zjavenie IV.

je rozdiel medzi zažitím niečoho a vybavením spomienky //súvisí to s tým že vieme hovoriť// máme reč//reč nás má alebo ešte lepšie vlastní// podľa najnovších teórií vznikla reč lebo sme sa postavili na zadné a zúžila sa panva: ženy začali rodiť menšie deti odkázané úplne na starostlivosť bolo sa im treba prihovárať//neviem či to obstojí naše mačky všetky ktoré som od detstva videla pokojne rodiť mláďatká pri tom priadli //je to ich reč//a chodia po štyroch a mačiatka tiež ešte aj slepé!! potrebujú absolútnu starostlivosť : mačky sa k nim vracali s tichým mrnčavým zvukom// mne sa viac páči teória, že reč vznikla pri milovaní v hĺbke rozkoše sa z hrdla ženy

ozvalo dlhé ááá…

sledovať stopy našej každodennej činnosti //malý ľadoborec mysle neustále a nepretržite postupuje k hmlistému cieľu

k znameniam a tušeniam a k majáku (Virgínia Woolfová to denne robila a keď sa jej zdalo že už nie// naplnila si vrecká kabáta kameňmi a odišla do rieky do vody// čo sa jej zjavilo predtým ako sa ponorila pod hladinu? maják s približujúcim sa člnom// sestra Vanessa… klobúky s ružami patriace matke

sieťky na motýle z prímorského letoviska //Leonard Woolf ktorý prijal tvrdé podmienky spolužitia// slimák na stene?
ticho ležať na dne oceánu//príde ponorka //tvoje oko opreté o moju pokožku//až k bodu mrazu vedú myšlienky na lásku //

život ako zjavenie //malé dieťa usmievajúce sa v spánku//ráno sa ho opýtam: „čo sa ti snívalo?“ odpovie: „všetko“. 4. august 2017

Zjavenie V.

Vtáčatká ktoré lietajú keď sa nepozeráme medzi stromami medzi nábytkom šikovne vyberú každý kľúč zahodia zataja //otvoria každú zásuvku nájdu skrytú baterku ďalekohľad fotoaparát// čarbú a píšu do mojich denníkov pýtajú sa na fotografiu mojej mamy a otca na stene : oni zomreli// prečo//boli starí a unavení odpoviem//aj ty si stará a unavená
ešte celkom nie odpoviem//zamrazí ma ako ľahko klamem//rozbijú šálku ktorú sme si uchovali od prastarej mamy//poháre taniere //na strome v záhrade visí na špagáte lesná víla //na druhom špagáte malý drevený pes//pokazia moju mačku tiež z dreva je z roku 1944 kúpená v Berehove kde sme vtedy bývali// prechádzajú mojimi spomienkami a úzkostlivo stráženými vecami môjho života pevnými rýchlymi nohami //bez obzretia //zjavujú sa mi vo sne v nebezpečných situáciách a ja ich zachraňujem v poslednej chvíli a je to vtedy jediné na čom záleží//ty si sittika spisovateľka//aj ja budem a ešte maliarka a speváčka a lekárka a&a&a toľko života pod nežnou tenkou pokožkou a hustými vlasmi pohyby dcéry a úsmev a prudká zlosť//to v našej rodine trieskame dverami kričíme hádžeme o zem taniere trápime a milujeme sa…zjavujeme sa navzájom vo sne…mladšia hovorí ja nechcem byť veľká lebo ty potom zomrieš //ach bezpodmienečná láska malá úzka ruka vkĺzne do mojej//našla som dar tam kde som ho nepoložila

Zjavenie VI.

Prekvapilo ma ako ne-zabúdam (v rozhlase zaznela Mozartova uspávanka) zdanlivo pokojná a vyrovnaná na povrchu//nočný šelest sova závojnatka //asketicky dominantná pozornosť zrazu vnímam ako trpíš prenesieš jednu prázdnu izbu do druhej// nič sa nepohne zbytočne //cesta je vnútri//inkarnácia //tieto ústa toto slovo táto vôľa táto oceľová slučka vzťahov z ktorej nevyjdem//jemná pozornosť : kognitívna samota//mozog sa rozhoduje pol sekundy pred tým ako sa pohnem//teraz objímam//teraz vidím// teraz padá nebeská klenba //tenučká kôrová slepota pokrýva skoro celú minulosť//koľkokrát môžem napísať to isté // teraz som možno s bolesťou// ale deje sa to //práve mne : teraz
19. august 2017 transcendencia (pokračovanie) zvetrávanie citu tepna v hrdle pulzujúca ešte pravidelne //hlas mizne akoby pod vodou miesto odkiaľ voláš má meno rieky…

Zjavenie VII.

…zabrániť sa sebe (rozlomiť sa) v kláštore požehnať svojho koňa pred cestou (Mongolsko) beriem so sebou svoje stopy

(som zimná hviezda zanechaná skorému letu)

hudba: Giacinto Scelsi: Ko-Lho pre flautu &klarinet

obraz : Leonardo kresba vody padajúcej do stojatej vody

Windsorská zbierka: ach ľavoruko zrkadlovo (poznámky) sépiou na papieri dívala som sa na obrázok v roku 1996 v N.Y. na výstave kresieb zo vzácnej zbierky prečítala som si ako napísal že voda je „vetturate di natura“ (vehikel prírody) a potom znova na brehu rieky: muž sa približoval pravidelne : sadol si a pozeral do vody ako plynie? neviem// videla som to z diaľky ale ešte v ohnisku fotoaparátu (zachytené)zóna pieskového brehu//zóna pomalej trblietavej vody//šikmý výrez oblohy presne medzi 18:06–18:58 nad všetkým most a myšlienka na číslo 3,14 a potom nekonečný rad čísel vĺn lúčov krokov muža (sedem záhybov vesmíru) diskrétne gesto porozumenia

pohľad z mosta na muža stíchnutého v Rodinovskom pohybe medzi mlčaním a slovom// zastavenie na hranici miznutia //

geometria duše// vzájomné meranie polomerov// tangenta svetla //sieť s tisícimi vchodmi //Boh v náhlom chlade večerného vetra// pre Jura. G. august 2017

Zjavenie VIII.

Ale dokonca i mimo takejto vzácnej chvíle, keď náhle cítime ako sa vo vnútri slabík dnes mŕtvych zachvieva oná pôvodne prežívaná skutočnosť a nadobúda znova svoju pravú podobu a svoje jemné tvarovanie, chuť vôňu a zvuk.
(Marcel Proust)

Vracia sa z detského do nechceného sveta//porcelán// politúra((intarzie na starej almare //znova to zažívam v básni ktorá je skoro nekonečná a má názov bez útechy píše ju švajčiarsky priateľ //číta práve knihu biela cesta o porceláne od autora ktorý napísal spomienky pod názvom zajac s jantárovými očami //zajačik je zo zbierky netsuke sú to malé vyrezávané japonské figurky na zopnutie kimona//naše stretnutie bolo takou obrovskou náhodou a teraz ma obohacuje svojimi presnými veršami ktoré znejú občas ako kázne púštnych askétov alebo naopak jemne ako špliechanie vesiel na vode v tichých člnoch// na obrazoch maliarov z konca XIX. storočia//vždy zo sna len krátko zobudená snami o iných mužoch ktorých vnímam cez raster môjho vzťahu k nemu znova len vzdialenému mužovi akoby rodinné prekliatie//každodenný dotyk v dlhom spolužití sa nám vyhýbal// sklo cesty rozbité biele mliečne//rýchle zvieratá prebiehajú cez cestu keď sa večer vracia domov na motorke (ako môj otec) už nie je žiadny nový zážitok ktorý by nebol zasunutý v nejakej spomienke zložený ako železný vejár času//len sa pootvorí odhalí spomienku na spomienku ktorú sme znova zabudli (pre Franza Dodela 8. november 2018)

Zjavenie IX.

Zavreté viečka v tuneli na tisíckilometrovej ceste do Ríma

tunely jeden za druhým (s nepravidelnými prestávkami) vždy zavriem oči aby som nevidela a vidím : priesvitný tunel je obrastený zvnútra stromami : koruny smerujú dovnútra a mihajú sa ako ozajstné stromy : tunel je na vyvýšenine na obe strany sú priepasti a zrázy rokliny ostré a hlboké na dne

jednej leží obrys čierneho lietadielka (dvojplošník?) je to skutočné lietadlo alebo jeho dokonale čierny tieň? v inom tuneli vrastenom do vysokého kopca sa pod viečkami zjavia štruktúry temných antracitovo ligotavých kryštálov navzájom pravidelne pospájaných (ach je to štruktúra toho kameňa?) zafírová podlaha v temnom prevedení : opak neba ? otáznik mizne zjaví sa ((pod mnohými viečkami (Rilke)) krvavočervená farba bez štruktúry : oči zamierené k zvlneným renesančným pahorkom okolo Florencie : vnímanie vyžaduje svoj čas : asi tak dlho ako trvá kým sa sietnica v tmavom priestore prispôsobí a vidí stále viac a viac… (zelená) môžeme to porovnať s vyvolávaním fotografie v tmavej komore : postupne sa zjavuje obraz až kým nie je dokonale pred zrakom (zá-zrakom)

všetko je v priestore reči : štvorcový & okrúhly labyrint : krv ktorá ti v mojom sne tečie bez zastavenia : aj v skutočnosti :

(Igorovi K. Zelený štvrtok 29. marec 2018)