V tej chvíli oba plamene vyšľahnú z jazera
zostupujeme prudko južnou stráňou,
kamene uhýbajú,
vlievaš sa do mňa, ľadová a rýchla,
na dosah iba strmý podomletý breh,
do tejto doliny slnko nezasvieti
vedú nás
zrniečka zlata
v tôňach za perenami
1
medené mince už takmer splynuli s pôdou,
zelený íl, ružovkasté zrnká pod nechtami,
mami,
mami, poklad!
modré sklo,
fľaštička s olejom,
stehennú kosť si zmýliš
s koreňom stromu,
na každom kroku
máme spoločnosť
2
od detstva som vídala tiene
v rohoch miestností, drobné zvieratá
na povrchoch vecí, rýchle sivé myši
na kuchynskej linke, hmyz
s množstvom nožičiek, svet
sa strácal pod nánosmi
ďalších svetov, neprekvapovalo ma,
keď vo dverách občas
zastal cudzí muž v hnedej kapucni
a keď sa vázy zmenili na lebky s prázdnymi
očnými jamkami, keď náhle mame
z tváre zmizla koža a na plece mi
namiesto pohladenia dopadla spŕška
zápästných kostičiek
s dôverou som sa odovzdala,
keď na mňa prišiel rad,
vďačná, že sme ustrojení tak,
aby sme nič nespoznali a koniec
vnímali len ako prechod z jedného
prostredia do iného, z izby do chodby,
z tmy do svetla (alebo naopak)
a báli sa len toho, že za sebou
nezavrieme dvere
3
pol roka si mi chodila za chrbtom,
cítila som ťa v slepom bode,
domýšľala som si tvoj obraz,
vnímala jeho svetelné kontúry
stačilo, aby si zdvihla ruku
a dotkla sa mi ramena
nikdy sa neotočím
tak rýchlo, aby som ťa stihla zachytiť,
tak prudko, aby mi do úst napadali
tvoje črepy; dýchala si mi
na šiju, z vlasov som si občas
mimovoľne striasla srieň
dnes ho už nestrasiem,
stále kráčam s rukami za chrbtom:
viem, že ak zle odhadnem čas,
zastavíš ma,
viem, že keď nadíde,
budeš mi silno držať prsty
4
otec stojí pri posteli, plecom sa dotýka
vzduchu: v dlani dva cudzie nádychy
pleť mal vždy mäkko perleťovú, z priehlbiniek
na koži mu rástli fúzy, ostré steblá,
mačacie pazúry:
zachytila som sa o ne lemom šiat
vždy, keď hrozilo, že vyletím privysoko
stojí mi pri posteli,
kníše sa, oči má
plné jaskýň, kvapľov
a matného skla
otvorí ústa, vzduch pred ním sa
rozvlní, zriasi a zhustne na rôsol, otvorí
ústa
vidím ich:
žena s očami z ľadu
a starena bez nôh
umiesia z cesta dieťa
a potom nalejú vodu
na rozpálený plech
jediný pohľad cez otcovu tvár ,
jediný dotyk:
brána sa zacelí,
pery sa spoja,
ruka sa oprie o stenu
stoja mi za chrbtom,
žmolia mi lem šiat
v studenom riedkom vzduchu
privysoko: nahá a nadýchaná
ale už nie tu
5
vlievaš sa do mňa rovnaká a navždy iná,
až na sútoku vidno, že si čoraz čírejšia,
gestá sú vzájomné: rovnakým pohybom
upravíš vlasy mne aj sebe,
rovnakým pohybom
ma nečakane proti prúdu
objímeš,
vytiahneš na vrchol
najvyšší kopec v krajine,
kde nerastú stromy, len mäkká zem
a krátka tráva: grúň,
výhľad na všetky strany,
široko ďaleko jediný
dravý vták
zostupujeme prudko južnou stráňou,
kamene uhýbajú,
vlievaš sa do mňa, ľadová a rýchla,
na dosah iba strmý podomletý breh,
do tejto doliny slnko nezasvieti
vedú nás zrniečka zlata
v tôňach
za perejami
ešte pred rokom bola línia jazera tu
pri mojej nohe
oporné stĺpy móla
s vápencovou škrupinou
dnes stoja v blatistom štrku
bývame čoraz ďalej od brehu
vystlaného mäkkým perím
a žiarivo zeleného od siníc
večer sa rozprávame o pocitoch viny
a o možných koncoch
plameň v kuchyni zrazu zhasne
len plyn s tichým syčaním uniká
preložíš hrniec na iný horák
plameň opäť zhasne
konečne
na pleci pocítim tvoju dlaň
v tej chvíli oba
plamene vyšľahnú z jazera
fialkasté svetlo priľahne hladinu
a mesto na opačnom brehu stmavne
jazero dotlie planéta letí ďalej
ešte stále mäkko
obklopená atmosférou
ako ja tvojimi perami
zatiaľ tolerujem každý povrch
betón obrastený machom
riasy na skale
slnkom rozpálené
asfaltové šaty
koldokola popraskanú zem
na koži jazerá horské priesmyky
morské oko za zdureným viečkom
už ťa nevidím
ale ešte cítim tvoju dlaň
hrmenie v hlbinách
voda sa zatiaľ skrýva v kameňoch
votkaná do ich tiel
ako ja do teba
ako ty
do mňa
kým náš spánok
nerozdelí smrť
poď ukážem ti ako sa to robí
takto: odzadu nech sa nezľakne
uchopíš ju vezmeš do náručia
môžeš ju dokonca pohladiť po perí
rukami ju drž za boky
palcami pridržiavaj krídla
pažami opíš veľkú kružnicu
po treťom kole zavrie oči
potom hlavu na klát
rukou stále pridržiavaj krídla
bude pokojná omámená pohybom
nepocíti nič
vymietla som diabla
prachovkou očistila knihy aj amulety
pleťovou vodou omyla posledné listy
fikusu pohladila všetky vzdušné
korene vdýchla som ostrý pach muškátov
na balkóne rozdrvila v prstoch štyri smutnice
utrela podlahu v šatníku a na záchode vytriedila
staré noviny a časopisy leštenkou som si
osviežila oči pritiahla závity odlíčila som si pery
pod nechty vložila semiačka
feniklu mrkvy anízu medzi zuby som si zapichla
steblá ostrice ponaprávala podkožné väzivo
prešpikovala cesnakom a pristúpila k Nemu
k živému kameňu
vzácnemu a ťažkému ako dóm
a On sa zniesol na mňa
a uložil ma v Sebe
korenistú a ešte teplú
naveky
spolu s domom a záhradou
sme kúpili aj dve telá uložené
tesne pri pivničnom múre
dve ženy jedna na druhej
snehobiele v rozbahnenej zemi
v októbri sme ti
pri prekladaní elektrického vedenia
preťali ľavú nohu tesne pod jabĺčkom
priamo z hliny dolu tmavou ulicou
vo vreci spolu s tou druhou ktorej sme
nepreťali nič
po rokoch nehybnosti sa vezieš autom
do bledej ostro osvetlenej sály
ponúknuť mikroskopom zvyšky tkanív
meno nie
v záhrade
si stromy navzájom trú konáre
čoskoro zakvitnú vyliahne sa
nové pokolenie múch chodník
pri obvodovom múre koncom marca
praskne hlina sa posunie vydýchne si
a z trhliny konečne
vyrazí von pýr
Prehýbaná, dolu zdrevnatená / stonka, nebezpečná práve tam, kde / býva najtuhšia. (…)
Člověk v básních Ferenčuhové se ocitá na pokraji smrti a nejistého zmrtvýchvstání.
Najdu si výživového guru / Tolik plánů a předsevzetí / těžší než akt nanebevzetí
Neboť romsky vaše ramena / Hovoří již od května / A solný doly provozujete / Co vás znám