aplikácia

M., sú štyri hodiny ráno, a to, čo sa mi tak zúfalo snažíš opísať,
dôverne poznám. podobnosť
medzi nami sme si predsa všimli už včera, po niekoľkých
vetách. iný chlapec, na jeho meno si nespomeniem,
hneď v druhej správe stručne navrhuje stretnutie,
som lenivý, uvádza, a len tak písať nemá zmysel:
aspoň tak to vyznie v jedinom jazyku, ktorý máme obaja spoločný.
M., ty ani ja stretnutie nenavrhneme. ešte
nie. na to sa poznáme
pridobre: vieš, čo odvodiť z napísaného, viem, že textové polia môžu
byť to jediné, čo nám zabráni ich prekročiť, vybrať sa
nesprávnym smerom.
M., som tu šesť týždňov, a niečo také si dovoliť nesmieme.
toto všetko ti píšem. celé by som si to rozmyslel, ak by som
mal naozaj hovoriť.

dvojrozmerný obraz zvieraťa

ležím tak isto,
na boku s prelomeným krkom,
končatinami napodobňujem pohyb:
nohami kráčanie, rukami vyvažovanie
rovnováhy, celok
má tvoriť sebavedomé vzďaľovanie sa
od teba: skutočný betón
mám prilepený k ľavej strane tela,
preberám jeho teplotu, pohnem sa, iba ak
ma ktosi preloží do vysokej buriny: sem
skôr dorazia mravce, sem
cez listy nedovidíš, či
a čo tu predstieram
 

interpretuj (nemý film)

rozhliadni sa okolo seba, pomaly, nebuď
príliš nápadný,
tvoje podozrenie sa napĺňa: miestnosť
je plná tých, ktorí ti zovšedneli,
no teraz odrazu zväčšujú
rozpaky a rozostupy, uhýbajú očami,
nahliadajú ťa ešte menej, než ťa nahliadam ja

nikomu som nič neprikázal, chce sa mi povedať,
nikomu nedal inštrukcie; no ďalej mlčím a ty
to celé čítaš:
(M., medzititulok)
nezastav ma, stávam sa bohom (čo ťa po tom),
stávam sa propagandou (všetko),
výstavbu, ktorou som ťa obkolesil, anulujem
jediným
mávnutím ruky
 

Δ

zvykám si všetkých pozorovať počas rozhovorov
s inými, verne pri tom predstieram neznalosť
teba, jeho, kohokoľvek ďalšieho, kto ešte príde
a výstražne mi vopred
všetko ozrejmí (mávnem rukou, akoby som roky
neopakoval tú istú chybu).
uvažujem, či sa ani jeden z nich nepokúsil vyhľadať
moju tvár, no ani ty, M., napokon nepoznáš moje priezvisko, a tak
by si ma nemohol nikomu ukázať, ani keby náhodou
naozaj chcel. sedím tu a sledujem ťa
cez preplnenú kaviareň. sledujem
vás. ten, kto sedí s tebou (a narozdiel odo mňa tak koná
celkom samozrejme), očami
letmo prebehne po stoloch. zachytím ich na sebe, no moju tvár
nerozozná. ty
sa pre istotu ani neobzrieš: miestnosť môže byť plná
takých ako ja. ďalej
mi nemáte prečo
venovať pozornosť. rozvrstvím sa
do viacerých menších tokov, rozdrobím sa na mape
natoľko, že ak by si ma túžil uvidieť, musel by si ju priblížiť najviac, ako sa dá,
a desiatkami drobných ciest sa vlejem
do kalného jazera, ktorého som sa vždy
tak veľmi bál.
 

partitúra

isté veci ťa spomaľujú,
uvedomím si to ráno po milovaní, keď opäť neviem, ako
na tvoje rozpaky rozumne reagovať.
ešte šťastie, že dnes odchádzaš preč z krajiny,
pomyslím si
a pomyslené artikulujem
len preto, aby som mal
najbližšie tri týždne
          čo
ľutovať,
          od čoho
sa odrážať,
          z čoho
odvodzovať
svoje tak či tak prítomné výčitky svedomia. keď odídem
aj ja, pokúsim
sa ti so všetkým priznať. aspoň teraz
si to myslím: jedinú krátku chvíľu,
následne
to po sebe celé prečítam,
vyhodnotím,
zredukujem priveľkú emocionalitu hovoreného jazyka
a prvej polovice tohto textu
nie je
na mieste čokoľvek vykonávať
myslím
že naďalej
nemám v úmysle sa liečiť