Je nám dáno žít v mimořádně složité době. Před pár měsíci jsme žili úplně jinak. Jak trávíš karanténu? A jak vůbec vnímáš pandemii? Co podle tebe udělá se světem?

Ako už to pri veľkých dejinných udalostiach býva, aktuálna pandémia ma učí veľa o sebe samom aj o svete. Výraznejšie si uvedomujem privilegovanosť môjho zázemia, nebyť ktorého ako freelancer v kultúre tieto mesiace zrejme neprežijem; väčšina ľudí na tejto planéte však také šťastie nemá. V samotnom dennom režime sa pre mňa až tak veľa nezmenilo, som typ človeka, pre ktorého vidina osamelých dní a nocí strávených doma medzi knihami, filmami, hudbou, hrami a tichom nepredstavuje trest, ale odmenu. S hrôzou však pozorujem všadeprítomné tlaky na čo najrýchlejšie znovuotvorenie ekonomiky aj za cenu ďalšieho ohrozenia ľudského zdravia a životov. Tieto týždne a mesiace mi ukázali, že mnohé z vecí, ktoré som ako človek ľavicovo založený považoval za svoje vlastné prehnané predsudky, predsudkami nie sú (a už vôbec nie prehnanými) – keď napríklad čítam vyjadrenia niektorých kľúčových postáv stredoeurópskeho neoliberalizmu o tom, že hádam nebudeme škodiť ekonomike kvôli životom nejakej hlúpej pracujúcej vrstvy, je mi mimoriadne ťažko. Chvíľu som dúfal, že by pandémia mohla slúžiť ako bod zlomu, bod, ktorý nás naučí, že spoločnosť môže a musí fungovať aj inak a s inými prioritami; v posledných dňoch som však čoraz skeptickejší. Bezhlavo sa vrháme zachraňovať systém, ktorý nám práve v priamom prenose predviedol, že nezvládne ani trojmesačnú odstávku (o neschopnosti zaistiť v čase krízy najzraniteľnejšie vrstvy obyvateľstva ani nehovoriac) bez toho, aby skolaboval. Musím sa preto pýtať: stojí nám takýto systém vôbec za záchranu?

A jaká teď panuje situace na Slovensku? Vím, že jsi byl hodně nešťastný z posledních voleb, které znamenaly poměrně masivní vítězství konzervativních sil. Jak si teď vede v tvých očích vláda?

Po voľbách som pozoroval zvláštny úkaz: veľa ľudí v ČR nechápalo, prečo som tak veľmi vydesený, veď sme sa predsa zbavili Fica a to je víťazstvo. Iste, R. Fico bol a je predstaviteľom toho najhoršieho, čo v politike existuje; zostava, ktorá ho vymenila, však nie je o nič menej nebezpečná. Slovensko ovládla ultrakonzervatívna koalícia a ja z nej mám hlboký strach. Jej kroky sa zatiaľ pochopiteľne sústredia primárne na boj s koronavírusom, aj pod jeho zámienkou sa však Slovensko ticho transformuje znepokojivým smerom: v zahraničí sa o tom prakticky nehovorí, horšie však je, že ani u nás nie. Majú to vymyslené šikovne. Ideologické „opatrenia“ pašujú do platnosti pomedzi zdravotné a hygienické, všetko sa dá predsa odôvodniť bojom s pandémiou. A tak nám na Slovensku odrazu platí povinnosť zatvorenia všetkých obchodov v nedeľu a zákaz potratov. Vraj z dôvodu ich rizikovosti v čase korony: kritérium „rizikovosti“ však akosi nikto neurčil, a zhodou okolností veľmi pohodlne kopíruje ideologické ciele súčasnej koalície. Všetky opatrenia, samozrejme, platia „do odvolania“, čoraz viac hlasov vo vládnej koalícii sa však už otvorene nebojí priznať, že ono odvolanie nemusí prísť nikdy. A to sme len na úplnom začiatku – v prvých týždňoch štvorročného obdobia tejto vlády, ktorá disponuje ústavnou väčšinou. Budú to bolestivé štyri roky.

Netajíš se queer identitou. Jaká je situace queer lidí na Slovensku? Ovlivňuje nástup nové vlády i koronová krize jejich postavení ve společnosti?

Treba poznamenať, že celý život žijem v Bratislave – a ako už to pri hlavných mestách býva, aj tu platí, že Bratislava v tomto ohľade nie je Slovensko a naopak. Osobne sa navyše celý život pohybujem v prostredí vzdelaných a tolerantných ľudí, uvedomujem si však, že také šťastie má na Slovensku málokto. Situácia nie je vôbec dobrá, to ani náhodou. Neexistuje tu žiadna právna úprava spolužitia rovnakopohlavných párov, konzervatívnym silám sa do Ústavy SR dokonca podarilo pretlačiť formuláciu, podľa ktorej je manželstvo iba zväzok muža a ženy. Vzhľadom na zloženie novej vlády sa veľmi obávam, že sa situácia ešte zhorší. Aj aktuálny krízový stav veľmi nepríjemne poukázal na každodenné problémy miestnych LGBTQI* ľudí, vo svojej podstate vyplývajúce z nerovnosti práv; takéto páry nemajú v prípade ochorenia jedného z nich alebo spoločne vychovávaných detí právo na ošetrovné, nedostanú sa k zdravotnej dokumentácii, nebudú im uznané ani prípadné zahraničné sobášne listy – pre Slovenskú republiku je jednoducho dlhoročný partner človeka absolútny cudzinec, pokiaľ má to „nešťastie“, že netvorí tzv. tradičnú rodi­nu. Skrátka sme občanmi a občiankami druhej kategórie, čoraz viac je nám dávané najavo, že môžeme byť radi a rady, že nás tu vôbec strpia (otázkou však ostáva, dokedy). Je depresívne o tom už i len premýšľať, a nerobím si ilúziu, že pri aktuálnom rozložení síl v parlamente a totálnej absencii progresívne či liberálne uvažujúcich strán sa situácia v dohľadnej dobe akokoľvek zlepší. Skôr naopak.

Prospívá omezení karantény nějak tvé básnické tvorbě?

Je to rôzne, väčšinou však platí skôr opak, žiaľ. Napísal som počas karantény niekoľko básní, rozpracoval dva prozaické texty a pustil sa do čítania kníh, ktoré som dlho odkladal; vo všeobecnosti však posledné mesiace považujem skôr za neproduktívne obdobie. Som typ človeka, ktorý denne úzkostlivo sleduje správy z domova aj zo sveta. Úzkosť, strach a neistota potom prirodzene ovplyvňujú aj moju schopnosť sústredenia, čo sa odráža na písaní, čítaní a vlastne aj všetkom ostatnom, čomu by som sa vo voľnom čase rád venoval.

Čím úzkosti překonáváš? Odkud čerpáš naději a co ti pomáhá toto období vydržet?

Pomáhajú mi všetky tie drobné a pritom neuveriteľne obrovské každodenné veci: čerstvý vzduch, zvuk vtákov a hmyzu z ulice (jedna z krásnych výhod karantény: všimli ste si, o koľko hlasnejšie sa prejavujú zvieratá, keď ich v uliciach ruší menej ľudí a áut?). Môcť si dať každý deň dobrú kávu. Môcť spať tak dlho, ako len chcem a potrebujem. Zaspávať a budiť sa vedľa milovanej osoby. V neposlednom rade výhody digitálnej epochy: fakt, že si napriek vzdialenosti dokážeme byť s dôležitými ľuďmi v našich životoch stále blízko. A ešte jedna vec, ktorá pri mne ľudí často prekvapí: videohry! Počas karantény som sa vrátil k hrám, hrám sa častejšie a vášnivejšie než kedy predtým. Som zástancom vo svete dnes už štandardného názoru, že videohry sú rovnocennou formou umenia so svojimi vlastnými špecifikami a v ničom nezaostávajú za filmom, literatúrou, tancom, hudbou, divadlom či výtvarným umením (a napokon: majú s každým z týchto umení veľa spoločné). Existuje v nich nespočetne veľa možností a podôb, podobne, ako si vieme vybrať oddychový alebo náročný artový film, vieme si vybrať aj oddychovú alebo náročnú artovú hru. V čase, keď môžeme z domov a bytov vychádzať iba minimálne, som za túto možnosť – skúmať celé nové virtuálne svety, chodiť po lesoch, horách a mestách fantastických i existujúcich krajín – nesmierne vďačný.

S Janem Škrobem jste uspořádali on-line festival Básne/ě v karanténe, který měl mimořádný úspěch. Překvapil tě počet diváků? Nezdá se ti, že celkově roste zájem o literaturu? Je to plod tohoto zvláštního času?

Rastie! Odozva, akú mali Básne/ě v karanténe, je toho dôkazom, a priznám sa, že som ju nečakal ani v najdivokejších snoch. Keď sme s Honzom spontánne vymysleli tento festival, hovorili sme si, že budeme radi, ak budú mať jednotlivé prenosy 5–10 divákov. Prakticky každé z dvadsiatich čítaní malo odrazu krátko po skončení priameho prenosu okolo tisícky zhliadnutí… Ak niečomu karanténa naozaj praje, je to záujem ľudí o literatúru a poéziu, prispel k tomu samozrejme aj celoplošný zákaz organizácie verejných podujatí a z neho plynúci kultúrny deficit, ktorý ľudia cítili. Pri všetkom mojom apokalyptickom sklone k tragédstvu je to skvelá správa: akonáhle sa literatúre, a o to viac poézii, podarí vykročiť z bubliny a osloviť nové publikum, je to úspech. Poézia akoby začala odrazu plniť dôležitú funkciu v životoch ľudí, ktorí možno ani netušili, že by im niečo takéto mohlo byť blízke. Literatúra má v zvláštnom čase svetových kríz výsadné postavenie: vďaka knihám v tom (a „to“ môže byť čokoľvek) nie sme sami.

Právě čtu autobiografii Alejandra Jodorowského, zaujala mě jeho explicitní formulace, že umění by mělo léčit. S tou myšlenkou souzním. Keats kdesi píše, že „básník je lékařem všech“. Může poezie uzdravovat? A uzdravuje každá?

Každá zrejme nie, tá kvalitná a naozaj cenná však áno. Som o tom presvedčený. A to bez ohľadu na to, akákoľvek temná, znepokojivá či rozrušujúca je: lieči nás už len tým, že v nás niečím pohne, že nás varuje, donúti pozerať sa na veci inak a inak o nich rozmýšľať, ba dokonca aj tým, že nám ublíži (a poézia tú moc má, dokáže ublížiť mimoriadne silno). Ak sa pohne a otrasie to najtemnejšie v mojom vnútri, zákonite sa vo mne musí pohnúť všetko, a tak aj svetlo dočiahne na miesta, kam sa predtým dostať nevedelo.

Vždy jsi mi byl blízký jakýmsi hlubinným citem pro magii reality. I v tvých novějších básních se objevují fascinující odlesky tohoto vidění. Jak vlastně vnímáš vesmír?

Páči sa mi slovné spojenie, ktoré si použil: mágia reality. Jedno od druhého totiž vôbec neoddeľujem, mágia a realita sú pre mňa bytostne spojené. Od istej doby mi vesmír (a čokoľvek v ňom) nestačí vnímať racionálne, racionálne myslenie považujem iba za jednoduchý základ, ktorý k plnohodnotnejšiemu uchopeniu vecí a javov vyžaduje abstraktnú – alebo magickú – nadstavbu. Osobne vesmír vnímam predovšetkým ako hlas. To slovo samozrejme obsahuje oveľa viac, obsahuje všetko, vyberám si preto aspekt, kľúčový pre mňa osobne: hlas. Vnímam ho ako vysvetlenie samotnej existencie poézie, ktorá je pre mňa výsostne mystickou a magickou disciplínou (opäť: hoci aj s racionálnym základom – ale iba základom). Inak by predsa k básnikom a poetkám nemohli prichádzať verše a celé básne, ktoré sú vo svojej podstate paradoxom: sú tak neuveriteľne intímnou záležitosťou každého, kto ich píše, a zároveň dokážu prehovárať k toľkým iným ľuďom, dokonca úplne neznámym. Poézia je len jedným z prejavov tohto hlasu, a keby za slovami nebolo viac než len slová samotné, keby za nimi nebol vesmír, nikdy by nemohli mať takú veľkú silu.

Sleduji v tvé poezii vývoj od záměrně odosobněného tónu k vášnivější přítomnosti v básních. Tomu odpovídá i čím dál svobodnější obraznost. Mohl bys prosím českému čtenáři načrtnout svůj básnický vývoj?

Môj básnický vývoj asi čiastočne súvisí s už načrtnutým odchádzaním od racionality. Zároveň je však, domnievam sa, pomerne typický u mnohých autorov a autoriek; v debute som bol (väčšinou) odosobnený a skôr racionálny, o veciach som nehovoril priamo, skrýval som sa za jazyk ako za obranný štít. Neskôr som, aj s istým nárastom sebavedomia, osobného i autorského, smeroval k väčšiemu odhaleniu svojej prirodzenosti. Jazyk prestal byť štítom, stal sa skôr zbraňou (nepatrične agresívne slovo, presnejšie mi však nenapadá). Viac si ako autor verím, a tak si aj viac dovolím; mám svoj vlastný básnický svet a reč viac „ohmatané“, takže sa v nich konečne cítim naozaj slobodne. Je to zvláštne: čím viac som vo vlastnom písaní doma, tým viac ma dokáže samého prekvapiť. Akoby k tomu známemu územiu neustále pribúdali nové neprebádané oblasti, alebo akoby známe veci v ňom neustále nadobúdali novú podobu.

Co tě v tvé vlastní tvorbě v poslední době nejvíc překvapilo?

Vlastne je pre mňa ťažké to konkretizovať: oveľa jednoduchšie by bolo povedať, čo ma prekvapuje na aktuálnej tvorbe iných autorov a autoriek, premýšľať takto o sebe je v niečom záludné a komplikované. Ale možno tu predsa niečo je: vo svojej pripravovanej tretej knihe, resp. v jednej jej časti, pracujem s rôznymi lyrickými subjektmi, rôznymi hlasmi a postavami; každá báseň akoby bola svedectvom niekoho iného. Uvedomil som si to až postupne, v procese písania: stávalo sa mi napríklad, že niektoré básne boli odrazu rozprávané v ženskom rode. Alebo v mužskom, avšak takom, pri ktorom som vedel, že je mi absolútne vzdialený – že vlastne netuším, kto to prostredníctvom mňa rozpráva. Vzniká z toho zvláštne produktívne a jemne znepokojivé napätie, ktoré je pre mňa momentálne lákavé skúmať. Akási detektívna hra s vlastným písaním.

Tvoji poslední sbírku lze číst i jako milostnou poezii. S Olgou Stehlíkovou jsme si nedávno říkali, že se dnes milostné básně moc nepíší. Napadá tě proč?

Zvláštne: my sme sa práve nedávno so Zofiou Bałdygou rozprávali o tom, že každá dobrá poézia je vo svojej podstate ľúbostná! Možno nie na prvý pohľad, možno nie dominantne, ale predsa: bez lásky to nejde, nikdy nešlo, nikdy nepôjde. Hovorím to s vedomím, že so mnou bude veľa ľudí pobúrene nesúhlasiť. Nemožno sa im čudovať: na svete je iba málo hrôzostrašnejších vecí, než je skutočná láska. Ale práve z nej – ak pod pojmom láska rozumieme (aj) pocit, že nám na niečom ne­spochybniteľne záleží tak veľmi, že v záujme danej veci urobíme prakticky čokoľvek – istým spôsobom vyviera aj angažovaná, spoločenská alebo experimentálna poézia, o spirituálnej či prírodnej lyrike ani nehovoriac. Nemusí ísť pritom vyslovene o lásku k inej osobe. Napríklad angažovaná poézia Jana Škroba je pre mňa prejavom jeho hlbokej lásky k svetu. A všetkých starostí oň, ktoré z lásky k čomukoľvek vyplývajú. Z tohto hľadiska je ľúbostná každá veľká poézia. A pokiaľ ide o ľúbostné básne v „tradičnom” zmysle slova, teda texty o láske k inému človeku, netreba sa toho báť. Nepremýšľajme o láske ako o téme, ktorá by už bola vyčerpaná; ak začneme uvažovať takto, témy, ktoré by v celej histórii ľudského písomníctva vyčerpané neboli, jednoducho nenájdeme. Jedinečná skúsenosť a pohľad konkrétneho človeka na univerzálnu tému je viac než snaha o neustálu inovatívnosť. Moja pripravovaná tretia kniha – bude sa volať Kniha tmy – je, napríklad, o zle. To však neznamená, že nie je plná lásky, hoci aj tej „zlej”, chorej alebo narušenej.

Čas od času píšeš i prózu. Čím tě láká? Jaké máš rád prozaiky?

Próza je pre mňa úplne iným typom zážitku: autorského aj čitateľského. Vyžaduje iný typ práce, iný typ sústredenia, iné… všetko. Málokedy o tom hovorím, no vyštudoval som filmovú scenáristiku; hoci som rýchlo pochopil, že filmové písanie nie je pre mňa, ostala vo mne potreba pracovať s príbehom, vývojovým oblúkom, láka ma spracovávať príbehy, ktoré okolo seba vidím. To je možno ďalší rozdiel: nehovorím, že sa ma moje prozaické písanie netýka, v porovnaní s tým básnickým je však (zdôrazňujem, že ide konkrétne o môj prípad, nemyslím si, že je to tak všeobecne u všetkých) oveľa menej osobné. V próze mám skôr tendenciu pozorovať svet a ľudí okolo seba a zachytávať ich príbehy. Ide mi to však mimoriadne pomaly, napokon, na jednej útlej prozaickej knižke vzájomne prepojených poviedok pracujem už päť rokov, a stále má ďaleko od dokončenia. Raz to však príde, sľubujem! Pokiaľ ide o čitateľské preferencie, hlboko milujem nemeckú prozaičku Judith Hermann, predstavuje pre mňa absolútny vrchol súčasného poviedkarstva (rovnako odzbrojujúci je však aj jej zatiaľ jediný román Počátek veškeré lásky). Všetky jej knižky vyšli v českom preklade vo vydavateľstve Větrné mlýny, čitateľom a čitateľkám ich mimoriadne odporúčam, ak sa s jej tvorbou ešte nestretli. Blízke sú mi aj ďalšie nemecké prozaičky podobnej generácie, skvelá Sudabeh Mohafez a Sibylle Berg. Za edíciu súčasných nemeckých prozaičiek v českom preklade som Větrným mlýnom veľmi vďačný. Ďalšou mojou veľkou láskou je Georges Perec; môj hlad po fantazijných svetoch potom najčastejšie napĺňa Ursula K. Le Guin. A ešte: na Slovensku v súčasnosti máme výnimočné prozaičky a prozaikov! Knihy autoriek a autorov, ako sú Ivana Dobrakovová, Balla, Ondrej Štefánik či Katarína Kucbelová (primárne poetka, pred rokom však vydala skvelú a silnú novelu Čepiec) sú pre mňa vždy veľkým zážitkom. A to je iba zlomok mien, ktoré by som mohol menovať. Stav súčasnej slovenskej prózy ma teší.

Ještě před koronavirem jsi často pobýval v Praze, dobře se vyznáš v české poezii. Jaký je rozdíl mezi českou a slovenskou básnickou scénou? V čem se mohou vzájemně inspirovat?

Úplne najradšej by som českú a slovenskú básnickú scénu vôbec nerozdeľoval. Sám sa dlhodobo cítim skôr ako československý než slovenský autor a mrzí ma, že nám tu vzniklo akési delenie, na základe ktorého tieto dve scény komunikujú a súznejú menej, než by mali a mohli. Vzájomné povedomie je často prekvapivo slabé, a to na oboch stranách. Je mi z toho smutno, a napokon aj prakticky všetky moje organizačné aktivity v oblasti literatúry majú za účel českú a slovenskú scénu prepájať. Pokiaľ ide o rozdiely, obávam sa, že ti v priestore tejto otázky neviem odpovedať, to je téma na samostatný rozsiahly rozhovor. V jednej aj druhej scéne existujú všetky možné prúdy, individuálne poetiky a prístupy, od tých najtradicionalistickejších k najexperimentálnejším; v tejto súvislosti mi napadá možno jeden rozdiel, aj to však skôr čiastkový. Slovenská poézia od konca 90. rokov prežívala veľmi silnú líniu experimentálneho a konceptuálneho písania. Tá sa neskôr všemožne transformovala, do značnej miery však na Slovensku predstavovala a predstavuje najvýraznejší básnický prúd. Je pre mňa zaujímavé sledovať, ako sú dnes niektoré z týchto starších výbojov podobné dielam, ktoré v týchto rokoch vznikajú v ČR. Funguje to, samozrejme, aj naopak: osobne je mi napríklad bližšie písanie niektorých českých básnikov a poetiek než väčšiny slovenských. Ale to už sa trochu zamotávam. Obe scény mali a majú svoj paralelný vývoj, v mnohom odlišný, v mnohých bodoch sa však aj dotýkajúci. Je to škoda: ak by boli tieto scény prepojenejšie, celku a dobru veci – a tým je poézia – by to iba prospelo.

Které slovenské básníky a básnířky bys doporučil českým čtenářům? Koho je nezbytné číst?

Uvediem niekoľko mien rôznych generácií, ktoré považujem za kľúčové. Z tej najstaršej žijúcej a stále aktívne pôsobiacej sú to Mila Haugová a Ivan Štrpka; bez preháňania živé legendy, naši dvaja najväčší básnici, ktorých písanie nesmierne ovplyvnilo a stále ovplyvňuje podobu básnictva na Slovensku a domnievam sa, že svojou nadčasovou odvážnosťou aj pripravilo úrodnú pôdu už spomenutej experimentálnejšej línii slovenskej poézie. Generačne blízka je im Jana Bodnárová; tá je možno známa skôr ako prozaička, viaceré jej básnické knihy však považujem za výnimočné. Z mladších, no dnes už mimoriadne etablovaných, početne prekladaných a v zahraničí vydávaných mien treba spomenúť Máriu Ferenčuhovú, Katarínu Kucbelovú, Michala Habaja a staršiu tvorbu Nóry Ružičkovej. Práve táto štvorica azda najsilnejšie ovplyvňuje tvár dnešnej slovenskej poézie (rád napokon priznávam, že ovplyvnili aj mňa), citeľné je to najmä pri pohľade na texty mladých nastupujúcich básnikov a poetiek, s ktorými sa vo svojej práci organizátora literárnej súťaže Básne SK/CZ pravidelne stretávam.

Jak to na Slovensku vypadá s literární kritikou? A specificky s kritikou věnující se poezii? U nás máme jen velmi málo kritiků, kteří se věnují poezii. Většinu recenzí píší autoři.

To je pomerne komplikovaná otázka, v skratke je to však podobne aj na Slovensku; tie najzaujímavejšie a najmä najcitlivejšie a najvnímavejšie recenzie básnických kníh často píšu poetky a básnici. Skvelým prípadom je už spomínaná Mila Haugová, ktorej reflexie poézie sa pohybujú na hrane umeleckého textu, eseje a recenzie – je zážitok ich čítať. Máme však našťastie aj niekoľko málo kritikov a kritičiek, pri ktorých je práve reflexia poézie primárnou aktivitou (hoci samozrejme i tak všetci píšu aj umeleckú literatúru): spomeniem dve podľa mňa momentálne najzaujímavejšie mená slovenskej básnickej kritiky, a to sú Derek Rebro a Eva Urbanová. Hĺbka a porozumenie, ktoré z ich reflexií kníh cítiť, je jedinečná – a hoci s nimi nemusím vždy súhlasiť, z textov cítiť, že sa do recenzovanej zbierky naozaj hlboko ponorili a svoj názor majú nespochybniteľne vyargumentovaný. To je mimochodom práve problém mnohých kritikov a kritičiek (samozrejme nielen) v československom literárnom prostredí: človek by povedal, že niečo také, ako je argumentácia, by malo byť pri recenzovaní samozrejmé, no nie? No, nie. Vznikla nám tu akási vlna protestnej kontrakritiky. Výsledkom sú texty, motiváciou ktorých nie je záujem o reflexiu literatúry, ale snaha za každú cenu sa odlíšiť a ani neskrývať, že miesto konkrétne uchopiteľných kritérií na literatúru nazerám prizmou akýchsi bizarných pseudoargumentov, uvarených z vody. Alebo rovno žiadnych. Musíme sa naučiť rozlišovať medzi súkromnými preferenciami a hodnotiacimi kritériami. Osobne si napríklad vždy rád prečítam aj negatívnu reflexiu svojho diela, som za ňu vďačný a dokážem sa z nej veľa naučiť. Povedané však platí iba v prípade, ak je text rozumne vyargumentovaný a nie je napísaný už na prvý pohľad z trucu. Pointa takých recenzií mi naozaj uniká. Ďalším problémom, ktorý pozorujem prekvapivo najmä u najmladšej generácie publikujúcich kritikov a kritičiek, je neznalosť aktuálneho básnického vývoja: je fascinujúce, keď sú, napríklad, ľudia narodení v 90. rokoch, stále uviaznutí pri premýšľaní o poézii, ktoré inak v 90. rokoch definitívne skončilo. Nehovoriac o tom, že postmoderna je už naozaj celkom dlho za nami, nie všetko je dnes ešte stále päťnásobne kódovaná hra s významom a iróniou. Vďaka bohu. Ale aby som túto odpoveď nekončil tak pesimisticky: vo všeobecnosti sa domnievam, že je slovenská literárna kritika pestrá, zdravá a v dobrom stave, hoci viac kvalitných kritikov a kritičiek si pochopiteľne budeme všetci želať vždy. Dobrého nie je nikdy dosť.

Hodně sleduješ angloamerickou básnickou scénu. Která jména tě zaujala a proč?

Zaujíma ma najmä tvorba výrazných „nových” mien, teda takých, ktoré v našom kultúrnom priestore ešte nedostali hlas, v angloamerickom básnickom kontexte však už výrazne rezonujú. Zhodou okolností ide väčšinou o queer autorov a autorky – nie že by som ich vyhľadával cielene, asi sa to ku mne dostáva akosi prirodzene (snažím sa ich napokon predstavovať aj vo svojom prekladovom seriáli v časopise Glosolália). Veľmi blízke je mi mimoriadne osobné a emotívne písanie Oceana Vuonga, najmä spôsob, akým prepája traumy osobné a kolektívne; ďalej odzbrojujúce básne Andrewa McMillana a jeho schopnosť využiť až nepríjemnú mieru intimity ako angažovaný prostriedok. Rovnako fascinujúci je pre mňa Oliver Baez Bendorf – spôsob, akým premenlivosť svojej identity pretavuje do premenlivosti jazyka, je jedinečný. Môjmu srdcu je veľmi blízka aj krehkosť v písaní Richarda Sikena. Predsa však uvediem aj jednu žijúcu klasičku, jednu z mojich najväčších literárnych lások vôbec, často spomínanú ako horúcu kandidátku na Nobelovu cenu – Anne Carson. Pred pár mesiacmi som s ňou mal možnosť stráviť niekoľko dní a spamätávam sa z toho doteraz. Jej tvorba vo svete nemá obdoby.

Vypadá to, že ve světě po koronaviru budeme méně cestovat. Nechybí ti cesty do zahraničí? Přitahovalo by tě žít v nějaké jiné zemi? Pokud ano, kde?

Vieš, čo je okrem celkového strachu o stav sveta a ľudí blízkych i vzdialenejších najväčším zdrojom môjho karanténneho smútku? Nemožnosť navštevovať pravidelne Prahu a Brno. Už to tu myslím zaznelo, no v posledných rokoch bez týchto miest nedokážem vydržať, v Prahe som na jeseň strávil tri mesiace na rezidencii a doteraz za ňou smútim. Aj mimo rezidencie som sa v nej ocital pomaly každý druhý týždeň. A Brno… už toľkokrát som si kúpil lístok na vlak z Prahy do Bratislavy (takmer som napísal: „domov do Bratislavy“ – lenže domovom môjho srdca je už dávno Praha), a miesto toho, aby som sa odviezol celú cestu, som jednoducho spontánne vystúpil v Brne a strávil v ňom niekoľko ďalších dní. Tieto dni mi to všetko nekonečne chýba. V oboch mestách mám priateľov a priateľky, ktorí pre mňa znamenajú celý svet, a s ktorými sa cítim slobodnejšie než kdekoľvek inde (čím nechcem samozrejme znevážiť viaceré priateľstvá v Bratislave, o tých to platí tiež!). Napokon, patríš medzi nich aj ty. Ak sa teda pýtaš, či by ma priťahovalo žiť v inej krajine, odpoveď je áno: moje myslenie a cítenie v Prahe už dávno žije, verím, že telesná schránka sa čo najskôr už trvalo poberie tým istým smerom. Jedinou praktickou prekážkou samozrejme ostáva fakt, že som ako freelancer v kultúre závislý od príjmov z umeleckých podujatí a aktivít, organizovaných primárne na Slovensku. Akonáhle sa mi však podarí vymyslieť iný spôsob, ako sa uživiť (a akonáhle sa, samozrejme, otvoria hranice – tá umelo obnovená hranica, ktorá v posledných mesiacoch rozdeľuje našu republiku v polovici, ma veľmi bolí, akokoľvek som si vedomý jej aktuálnej nevyhnutnosti), máte ma tam ako na koni. Rozhodnutý som už dávno.

V tvých novějších básních zaznívají i apokalyptičtější tóny. Věříš, že se jako lidstvo můžeme ještě probudit a překonat ten prstenec krizí, jimž dnes čelíme?

Po všetkých apokalyptických a pesimistických vyjadreniach v tomto rozhovore to bude znieť možno prekvapivo, ale: som optimista. O apokalypse píšem odjakživa: obe moje doteraz vydané knihy končia básnickým obrazom apokalypsy, tretia sa po apokalypse odohráva dokonca celá. Napriek tomu som skôr apokalyptický romantik. Možno si jednoducho musíme prejsť všetkým tým zlým, aby sme niečo pochopili a začali v istom zmysle slova odznova – a lepšie. Apokalypsa nemusí znamenať koniec všetkého. Môže byť príležitosťou nového začiatku. Najprv sa však musíme prebudiť: aj tieto dni ukazujú, koľko nových dobrých vecí v sebe objavujeme tvárou v tvár hrozbe možného konca. Vieš, je vlastne možné, že apokalypsa už prebehla, iba sme si to ešte akosi nevšimli. V posledných rokoch mám také čoraz silnejšie podozrenie. Nakoniec však všetko bude v poriadku: verím tomu, so všetkou vážnosťou.