* * *

slepé a hluché dieťa bozkávam každý deň, pretože v tme
a tichu potrebuje všetku lásku sveta,
o zrak som ho obrala ohňom,
o sluch som ho obrala ostrím vlastného tela,
ktoré som do jeho úst po častiach vložila celé, hoci predtým
som mu odobrala všetky zuby,
aby pre mňa bolesť naďalej ostala neznámym pojmom,
aby ma v ústach toho, kto mi patrí
čakal iba pôžitok, čisté dni a mäkký jazyk,
potom som dieťaťu uprela meno a rod,
pretože v menách a rodoch ľudí zotrváva tma,
pretože v rukách mužov sídli cesta k zajtrajšku,
a do rúk mužov vložím svoje meno, ktorého sa
týmto zriekam, a svoj rod, ktorého sa
týmto zriekam, šťastná a naplnená
ako nikdy predtým, rukami mužov
až po okraj, rukami, ktoré zo mňa pretekajú,
ktoré sa každú chvíľu vylejú von, na zem plnú radosti
a svetla, o akých nemožno vypovedať,
pretože vo svete
bez mien už nemusím rozoznávať tváre, každá
splynie s tou mojou, každou sa budem pozerať na svet
a svet
už nikdy z nikoho nespustí oči, ten čas
je tu, teraz
smiem všetko, smiem si vyzliecť šaty,
smiem si ľahnúť,
smiem čakať,
smiem bozkávať slepé a hluché dieťa
každý deň do konca vekov

* * *

                               nie,
nechcem s tebou hovoriť:        pretože slová obrastajú srsťou:
ten chlapec sa narodil s hnedými vlasmi, s hnedými očami, nikdy si ho nevidel, no jeho meno ťa vyprevádza z dní do nocí, z nocí do jaskýň hlboko pod morom, do hŕč v dychu, do viet, ktoré požierajú iné vety:
                 pretože v mojej krvi zotrváva slnko:
lenže krv pulzuje horúčkou, krv pulzuje, trasie sa, rovnako ťažko dýchajú močiare na povrchu hviezd, konáre v pozadí fotografie, a možnosti sa premieňajú na dejiny, z úst ti trčí cudzí jazyk,
z jazyka cudzí človek, a z cudzieho človeka neostalo okrem kostry nič, čoho by sa ešte bolo možné dotknúť, iba diera medzi stehnami, moč, stolica, semeno, mám plné ústa ľudských vlasov a chcem, aby si vykríkol, keď nahmatám presný stred ukrytý pod šľachami tvojho tela,
nepozeraj sa na mňa

* * *

mrznem, priebeh je postupný
od nechtov k tečúcej a stojatej vode,

moje nechty sú popraskané,
popraskanejšie,

moja voda tiež
praská, cukornatie, leží

vo vetách,
moji rodičia

sú tupý prúd, sú vata,
sú zabitý čas,

sú zdrojom zápalov a záplav,
príde vietor,

bude mať meno z kníh a tvár,
ktorú celý život obkresľujem,

od detstva ju vyťahujem
z pamäti, no pamäť
tu bola skôr, než som čokoľvek
začala vidieť alebo počuť, než som

pocítila svetlo na koži,
chcem,

aby ste sa pozerali,
ako vášnivo sa milujem

s každým, kto vás uriekne,
alebo kto niekedy ublížil

aspoň jednému z vás.
nie je to nič osobné,
mama a otec, pretože osobné
implikuje vzťah. toto

je nový deň a nová voľba.
viem, ako sa dotýkať

a kam dočiahne môj dych,
kde zastať

a ako reagovať,
ak ma ešte niekedy oslovíte

menom, ktorého som sa vďačne
vzdala.

dobrý deň.

vaša dcéra tu práve nie je.

iste, odovzdáme.

svet zahynie v hmle
pod váhou svetla.
 

* * *

v sne nadobudnem magickú moc, som si istý,
že so mnou ostáva po prebudení, svoju rutinu
tomu však neprispôsobím,
umývam si zuby, kým sa neoblečiem, nevidím
svoj odraz v zrkadle, telo
ponechám nečisté,
studená voda je príliš studená pre moju kožu,
teplá voda je príliš teplá pre moju kožu,
každá teplota sa zavŕta do neznámej vrstvy
medzi tukom, medzi svalstvom a pokožkou
a bodne, bodne ma pri srdci,
nerozumiem, čo sa deje, ale niečo
sa deje, magická moc,
alebo planéta, ktorá sa nemieni prispôsobiť,
predsa však vychádzam von,
vojdem do potravín, nikto si ma pri tom
nesmie všimnúť, vkladám veci do košíka,
do rúk beriem chlieb, je mäkký a teplý,
je živý a rozpráva, prosí o útechu,
kolíšem ho v náručí, plačem pri tom,
ale potom ho kúpim, prestanem čokoľvek
cítiť, iba sa vrátim domov, iba zatvorím oči
a tvrdím, že ťa tu nájdem, a je to magická moc,
ktorá ťa zhmotní, ktorá mi dovolí robiť
čo chcem, strčiť ti jazyk do zadku,
a zaškrtiť sa,
a zoschnúť na slnku ako všetky rastliny,
ktoré si mi pomenoval, ktoré si mi odobral,
slovám, ktorým som prestal rozumieť
po kontakte s tebou, po preťažení dotyku,
kedy si tu bol naposledy, bol to tento mesiac, alebo
mesiac predtým, alebo rok,
všetko uchovávam v pôvodnom stave,
nič sa nepohlo, mlčím, mlčím, pretože tvrdením
zhmotním čokoľvek, pohnem
čímkoľvek, ľahnem si, radšej nehýbem
ani sám sebou, takto
to ďalej nepokračuje, nemôže pokračovať, svet
sa nemieni prispôsobiť, v pondelok sa odhodlám
opustiť svet, nájsť pre seba
iný,
ale ktorý z dní je pondelok

* * *

poď           budeme sa rozprávať o planétach na konci jazyka
o nemŕtvych
o vrstvách a farbe papiera            o kráľovstvách hlasoch a levitácii
budeme sa snažiť dobrovoľne uviaznuť na mieste
kde je dostatok jedla        dostatok lesného vzduchu     ohňa a vody      kde je nedostatok práce
nedostatok okien ktoré pri rannom vstávaní ešte vystavujú mesiac

dostatok tých ktoré ho vystavovať iba začnú
budeme hovoriť o premenách zmyslov
nepracovať      spať      prehĺtať sa      živiť sa sebou
pripomínať upírov      ale      liečiť dotykom      liečiť pohľadom
nedovolíme nikomu ubudnúť
poď      volám ťa ešte o čosi bližšie      no tvoje telo by ma mohlo už len prekročiť      alebo      pohltiť
keď otváram oči      si tu      a s istotou      rozpínania tmy
sa pomaly      prestávaš báť
svojimi slovami      roztrhám choré zvieratá
svojím myslením      zničím štát a peniaze
svojou drogovou závislosťou      zruším všetky závislosti
svojimi slinami      rozpustím strany      a úväzky
a ak sa ti po tom všetkom ktokoľvek pokúsi ublížiť
mám ešte      svoju krv
presvedčím ťa o všetkom o čom si ma presvedčil
a zaspím      hlboko v tebe

* * *

budím sa na svitaní, pretože mnou preniká môj hlas.
budím sa každé dve hodiny, spotený, v miestnosti
je okrem mňa ešte niekto.
rozpráva na mňa novým jazykom, jeho slová sú
mokré a nemajú podobu zvuku,
jeho slová mi krúžia po pokožke, vnikajú
do záhybov, zohrievajú svalstvo
aj podkožný tuk, otupujú mi nechty, vlasy
premieňajú na kamene, na tmu, v ktorej nie je nič:
budím sa na svitaní, je nás tu stále viac.
preniká nami náš hlas. v miestnosti je s nami
ešte niekto, nemá oblečenie, jeho pevné
mladé telo svieti, horí, trasie sa
preplnené každým z nás, a nás
je tu stále viac, pribúdame, šľachy jeho tela
sa čoraz viac napínajú, jeho tvrdý penis odopiera možnosť
slobodnej voľby. niekto pridusene
stoná. má sedemtisíc farieb pokožky, jeho
vlasy žijú vlastným životom, vtláča
nás čoraz hlbšie do seba, a hoci si nepamätá
naše mená, vieme, že nás nadovšetko
miluje. že by za nás obetoval
nekonečné množstvo cudzích životov,
že by vyrazil každým smerom naraz
a dohrýzol každého spravodlivého boha.
je nás tu stále viac, niekto pridusene
stoná. ale pridusenosť náhle skončí,
niekto vykríkne, v jeho mladom hlase počuť
náznak chrapotu, jeho mladý hlas sa po prvý raz
zlomí, a svaly ochabnú, keď sa z neho jeden
po druhom dostávame von. potom mlčíme.
stojíme v kruhu, niekto leží na zemi uprostred
a vyčerpane oddychuje. zohnime sa.
poďme to všetko zlízať z jeho brucha,
z jeho nôh, nenechajme ho vychladnúť,
poďme sa rozpŕchnuť do strán,
poďme rotovať po obežnej dráhe
a z vďaky nastoliť jeho vládu
v každej z krajín, do ktorých sa po ceste
stihneme prevteliť.