Michale, když jsem byl před časem v Bratislavě, moji slovenští hostitelé mě vzali na vynikající výstavu o Slovenském vojnovém státě. Byl to mrazivý zážitek. Ty, coby veřejný intelektuál a publicista, často píšeš a mluvíš proti fašizaci společnosti. Je zřejmé, že se jedná o celosvětovou vlnu. Odkud se vzala?

Má niekoľko zdrojov. Tým prvým a najdôležitejším je isté rozčarovanie verejnosti z prísľubov večnej prosperity a milenaristického kapitalizmu konca 90. rokov. Kríza, prvá veľká kríza kapitalizmu, ktorú poznali aj Stredo- a Východoeurópania, ukázala, že sme stále nenašli vakcínu proti sociálnej nerovnosti. A to aj napriek tomu, že náš ekonomický systém produkuje historicky najviac bohatstva. Je teda zvláštne, že ho nedokážeme použiť na financovania spoločenskej zmluvy zadefinovanej osvietenstvom, na financovanie emancipácie, rovnosti šancí, odstraňovanie chudoby. Samozrejme, že sa to aj darí a európsky sociálny štát stále funguje, no čoraz viac politikov zabúda na memento toho, ako vyzerá spoločnosť, v ktorej jedna zo strán vypovie spoločenskú zmluvu.

Druhým zdrojom, ktorý sa objavuje v čase milenaristického, vykupiteľského kapitalizmu, je apokalyptická tenzia z takpovediac rodového metafyzického nepriateľa, ktorým bol v európskej kolektívnej imaginácii vždy islam a judaizmus. Dnešní fašizujúci politici sa do judaizmu veľmi púšťať nemajú a teda si kompenzujú svoju potrebu mýtického, kontrastného nepriateľa, na pozadí ktorého pôsobíme ako morálna, malomeštiacka, slušná Európa. Inými slovami, v porovnaní so samovražedným atentátnikom pôsobí aj masový vrah ako istá forma racionality. Náš strach z islamu nevyplýva ani tak z neznalosti, ale zo stretu s prejavmi jeho sektárskej iracionality. Naše náboženské predstavy sa aspoň formálne od reformácie a osvietenstva neopierajú o potrebu násilnej smrti, istá časť islamu s týmto silným a archaickým obrazom zápasí a zatiaľ vyhráva. Tieto dve udalosti spôsobili, že v Európe sa dnes objavili ľudia, ktorí v sebe objavujú potenciál páchať zlo a byť za to obdivovaní. Je to problém kultúrneho fašizmu, našej civilizačnej poruchy, ktorá sa objavovala v dejinách oveľa skôr ako s Hitlerovým nástupom. Ale ak chceme, pokojne môžeme hovoriť v teologických metaforách o revitalizovanom politickom satanizme. To sa samozrejme vzťahuje aj na Slovensko, ktoré sa nikdy nepozrelo do očí gardistickému folklóru, považuje ho za nejakú formu politickej liturgie a časť populácie sa dnes k tomuto tribálnemu kresťanstvu, totemickému a exkluzívnemu, vracia, pretože je to tá časť iracionality, ktorá ich neohrozuje, ale podľa ich predstáv, chráni.

A jak se s těmito společenskými běsy dá bojovat? Není to předem ztracená bitva, když nejčastěji používaným novým pojmem je v současnosti „post-truth“?

Znie to možno pateticky, ale musíme v sebe mobilizovať to najlepšie. Obnoviť istú formu nádeje a viery, že niečo také, ako priateľská spoločnosť, nie je fikcia, ale jediný model života spolu, aby sme sa nepozabíjali. Konkrétne to znamená, že musíme byť sami k sebe ešte náročnejší, nepodliehať šlendriánstvu, robiť všetko čo najlepšie a neúnavne upozorňovať na to, že naše spoločnosti dnes nie sú v dobrom stave. Jednoducho, na jednej strane nerezignovať a na strane druhej, ako je napísané na Tour de Constance na juhu Francúzska, kde väznili protestantov, Resister, odporovať.

Když se ještě vrátíme na Slovensko. Jaká tam panuje nálada? Jaké společenské pohyby předvídáš?

Dva druhy nálad. Istá apokalyptická atmosféra, pocit rozvratu, akoby bola odrazu celá krajina existenciálnym zbytočným človekom z ruského románu, na strane druhej sa objavujú tie veci, o ktorých hovoríme. Ľudia sa mobilizujú, sú si vedomí, že nastala metafyzická mobilizácia, najlepšie to vidieť a cítiť v umeleckej a literárnej tvorbe. Vzniká bezprecedentné množstvo festivalov, kín, kníh, výstav, ktoré majú všetky spoločné snahu  oživiť niečo ako víziu krajiny.

Snad můžu prozradit našim čtenářům, že jsi díky svému veřejnému působení opakovaným terčem různých slovenských neofašistů. Jak snášíš všechny útoky a výhrůžky? Co ti dává sílu to vydržet? 

Nie som jediný, žiaľ, FCB umožnil aj to, že vám píšu ľudia, ktorých by ste nikdy nestretli. Vždy vás niekto patologicky nenávidí, no až teraz vám to môže beztrestne napísať až do vášho počítača. Každý takýto odkaz pôsobí ako pokus o znásilnenie, počítač je môj intímny priestor, píšem v ňom, mám v ňom hudbu, ktorú počúvam pri písaní, a tieto útoky sú niečo také, ako keby ste každé ráno v sprche doma stretli idiota, čo sa vám vyhráža smrťou. Silu máme, myslím, všetci v presvedčení, že to, čo robíme, je správne, vždy to tak bolo a ľudia, čo sa dnes takto správajú, sa raz budú za svoje slová hanbiť.

Zmínil jsi se, že mnozí se dnes na Slovensku navrací k jakémusi „kmenovému křesťanství“. A předpokládám, že situace v církvích asi taky nebude růžová. Původním vzděláním jsi teolog. Jak se na klerofašistické tendence díváš z perspektivy víry?

Cirkvi prestali hrať v slovenskej spoločnosti civilizačnú úlohu. Stali sa súčasťou establišmentu, sú členmi všetkých vládnych koalícii, motivuje ich strach zo straty vplyvu, ktorému aj tak nedokážu zabrániť a neschopnosť teologickej reflexie. Do veľkej miery sa zaoberajú sami sebou a snažia sa identifikovať nejakú rigidnú spoločenskú situáciu, v ktorej by sa cítili komfortne. Preto podporili referendum sekty Aliancia za rodinu proti homosexuálom, preto sa nedokážu veľmi jasne v prípade RKC vyhraniť voči dedičstvu politického katolicizmu Jozefa Tisa a preto sa luteráni čoraz viac podobajú v čase, keď majú progresívne kresťanské sily 500 rokov od reformácie konečne svojho pápeža, na predkoncilové reakcionárske katolícke kruhy. Na strane druhej máme prípady Bezák, ľudí ako Miro Kocúr, Anna Polcková, Ondrej Prostredník a desiatky ďalších teológov a farárov rôznych denominácii, ktorí pracujú na modernizácii. Inými slovami, slovenské cirkvi očakávali po Novembri návrat do akéhosi Zlatého veku, pre jedných to bolo obdobie pred vládou Márie Terézie, pre druhých pietizmus a milenarizmus Ženevy, no stretli sa s postmodernou spoločnosťou, ktorej sa prihovárajú prázdnym ceremonializmom a zastrašovaním. Slovenský kultúrny a teologický fašizmus je pohanským variantom kresťanstva, exkluzívnym, bez univerzálnej platnosti a prázdny. Slovenské cirkvi jeho tolerovaním prispievajú k rozpadu spoločnosti a sú dokonca v rozpore s vlastnými veriacimi, z ktorých stovky a tisíce podporili kresťanskú lekársku a humanitárnu pomoc utečencom.

A co progresivní podoby křesťanství na Slovensku? Já mám při všech těch mizériích dneška radost, že v českém křesťanském prostoru se pomalu, ale jistě vynořují ostrůvky pozitivní deviace. Hlavně mezi mladými lidmi.

Na Slovensku je to podobné, významným gestom bolo, keď sa minulý rok postavil takmer celý pedagogický zbor EBf UK (pozn. red.: evangelická bohoslovecká fakulta) proti rozhodnutiu biskupov ECAV (pozn. red.: Evangelická církev augsburského vyznání) odvolať farára Jakuba Pavlusa, ktorý si dovolil povedať, že vo veci manželstva osôb rovnakého pohlavia nezdieľa názor vedenia. ECAV mu nepredĺžila zmluvu vo farnosti napriek tomu, že sa za neho postavili jeho farníci, škola a verejnosť, ktorá sa mu vyzbierala na financie do nového života. Podobne reagovali katolíci v prípade Bezáka, keď sa za neho postavili napriek nesúhlasu RKC.

Mohl bys v několika obrazech načrtnout své náboženské myšlení a cítění?

Kresťanstvo je pre mňa symbolom subverzie, nástrojom na spochybňovanie uzurpovaných autorít, istý kognitívny dôkaz transcendencie, metafyzickej súdržnosti a predovšetkým slobody, bratstva a rovnosti. Je to spolu s osvietenstvom a umením náš najstarší a všetkým dostupný materiál, v ktorom môžeme testovať našu slobodu a odvahu.

Máš za sebou dlouholetý pobyt ve Francii. Tam si také dokončil svá teologická studia. V čem tě francouzská zkušenost ovlivnila? Nelákalo tě tam natrvalo zůstat?

Francúzsky jazyk vyprodukoval francúzsku spoločnosť a tá vytvorila civilizáciu. Niečo, čo stredná Európa pozná iba ako kultúrnu fikciu. Myslím, že žiadna iná krajina nie je taká spätá so svojím jazykom. Vďaka jazyku sa mohli stať veľmi rýchlo politickým a umeleckým laboratóriom Európy:  románske umenie, gotika, republikánstvo, laicité, to všetko sú veci, ktoré našli silnú oporu v jazyku. Vo Francúzsku som videl, čo to znamená vplyv a sila umenia v spoločnosti, videl som, že Lacanove alebo Barthesove texty sa predávajú v státisícových exemplároch, že televízie a rádiá majú desiatky diskusných formátov na všetky možné témy, pretože Francúzi veľmi dobre vedia, že spoločnosť žije vtedy, keď diskutuje. Bol to pre mňa, človeka zo zahriaknutej strednej Európy poznačenej habsburgovským primitivizmom, nacizmom a komunizmom, šok. Myslím, že som v tejto krajine pochopil, že existuje funkčný a priateľský štát, niečo, čo väčšina slovenských a českých politikov nepozná, a že umenia a literatúra nie sú žiadna nadstavba, ale podstata spoločnosti.

Ve Francii budou letos volby, jak odhaduješ jejich výsledek? Nebojíš se, že vyhraje Marine Le Penová?

Žijeme v období, keď sa akoby napĺňajú iba najhoršie scenáre, no napriek tomu si myslím, že Le Penová aj vďaka svojmu otcovi krajinu ešte stále príliš rozdeľuje, aby mohla byť úspešná.

A jak se to vůbec přihodí, že se z teologa stane možná nejznámější slovenský publicista, ověnčený prestižními cenami?

Lichotíš mi, ale od teba je to príjemné. Začal som písať z Francúzska, do istej miery ma vytáčala monotónna orientácia československých médií v 90. rokoch na anglosaský svet, nakoniec, videli sme, akú úroveň majú niektoré vedome klamúce britské média. A snažil som sa písať spravodajsky a reportážne o tom, čo sa deje v krajine, ktorá vymyslela EÚ ako vakcínu proti civilizačnej erózii Európy, čo dodnes excelovo retardovaní politici na periférii periférie nechápu. A potom sa mi to zapáčilo…

Tvou Večeru s Havranom pokládám za nejlepší publicistický pořad v našem regionu. Mohl bys nastínit koncepci tohoto pořadu? Co ti práce v médiích dává, případně bere? V čem tě překvapila?

Už druhýkrát mi lichotíš, bol by som rád, keby to tak bolo, ale myslím, že dobrých programov je ešte stále dosť, a to je dobré. Keď som dostal ponuku vymyslieť formát, hneď som vedel, že tam nechcem mať politikov s ich smiešnymi slovami a gestami naučenými na mediálnych tréningoch. A vedel som, že tam nebudem ukazovať niekoľko rokov štyroch kamarátov, s ktorými sa zhodnem. S ľuďmi, s ktorými Večeru pripravujeme, sa snažíme otvárať témy, ktoré dnes už nemajú inde v publicistike priestor – vzťah LGBT a cirkví, literatúra, ako nás vnímajú Briti alebo Nemci, v štúdiu máme pomerne veľa prestížnych zahraničných hostí, za ktorými aj cestujeme, pretože sme chceli otvoriť divákom a diváčkam výhľad na mainstream európskej diskusie, aby sme sa nemotali v našich infantilných strachoch periférie. Tento druh práce ti dáva veľkú zodpovednosť a vedomie, že si pod veľmi prísnym dohľadom verejnosti etc. Prekvapila ma však miera agresivity, s ktorou sa stretávam, stupňuje sa to a niekedy je to naozaj problematické, pretože máš chuť prestať a povedať si, že pôjdem robiť farára a písať romány niekde do hôr.

No, román jsi napsal, aniž bys odešel do hor. Před nedávnem ti vyšla kniha Analfabet (ukázku z tohoto románu naleznou čtenáři v tomto čísle Tvaru na straně s. 13). Co tě ponoukalo k psaní? Proč kniha vznikla?

Analfabeta som začal písať pre desiatimi rokmi ešte vo Francúzsku a je pokusom odpovedať otázku, čo je Bratislava, kedy sa stala mestom a ako súvisí s jazykom. Zároveň je príbehom z 90. rokov, keď sa moci ujal po páde komunizmu heroín.

Jak vnímáš zpětně devadesátá léta? Já, když se vracím do svých vzpomínek, prožívám směsici nostalgie a odporu. A měl jsi nějakou osobní zkušenost s heroinem? 

Ako dobu, v ktorej som dospieval a predstavoval som si štruktúry a atmosféru spoločnosti po novembrovej eufórii úplne naopak. Očakávali sme, že spoločnosť vstane z mŕtvych, no rozklad pokračoval a výsledkom je zmätenosť a cynizmus, ktorý vidíme na Slovensku aj v Čechách. Zároveň však došlo k zrýchleniu vnútorných procesov, to, čo starší básnici a prozaici spoznali za desaťročie, sme my niekedy museli zvládať za jednu noc. Všetko sa zrýchlilo, roztláčali sme ako malí chlapci na kopci sánky, no mnohí z nás odrazu nestihli naskočiť. V 90. rokoch ma pripravil heroín o viacero priateľov, bolo to temné, tragické a navyše sme si mysleli, že to je život.

Analfabet je tvůj první samostatný román. Ale už před tím jsi spolu s Marošem Hečkem napsal román (a následně také filmový scénář) Kandidát – Denníky z odpočúvania. Jak moc se liší vlastní psaní od takové spolupráce? 

Nemá to nič spoločné, Kandidát bol komerčný a komerčne úspešný projekt a tomu bolo podriadené od začiatku všetko.

A jakou prózu a poezii rád čteš? Co tě ovlivnilo? A co tě oslovuje ze současné slovenské literatury?

Rovnako ako väčšina čitateľov, mám aj ja svoje obdobia, počas ktorých čítam takmer všetko, čo sa mi dostane do rúk. No mojimi ešte detskými láskami ostávajú Proust, Bernhard a z poézie chromý poet Guy Bousquet. Zo slovenských autorov, ktorých považujem aj za súputníkov a členov nejakého bližšie nepomenovaného programového hnutia, sú pre mňa najzaujímavejší básnik Michal Habaj, básnik a prozaik Peter Macsovszky, prozaik Ondrej Štefánik a básnik a prozaik Peter Šulej. Okrem toho mám rád Ballu kvôli tomu, že udržiava v slovenskej literatúre cynizmus a humor.  V poézii ešte dodám Máriu Ferenčuhovú a Katarínu Kucbelovú.

Sleduješ současnou českou literaturu? Baví tě z ní něco?

Z básnikov čítam teba a Borkovca, z prózy poznám z novšej literatúry Žítkovské bohyně a Petru Hůlovú, no cítim, že kontaktov je akoby čoraz menej, aj napriek množstvu festivalov a výmen.

Taky si myslím, že je těch kontaktů málo, i proto se snažíme v Tvaru dávat prostor i slovenské literatuře a kultuře. Čím se podle tebe mohou současné české a slovenské kulturní elity vzájemně obohatit? Co máme v současnosti společného a v čem se lišíme?

Myslím, že Česi paradoxne nakoniec utrpeli rozdelením viac. Nechcem posudzovať, ani identifikovať nejaké kolektívne mentality, ale istá česká príkladnosť, až pedagogický prístup k Slovákom, vás vlastne držala v bdelosti. Rozpadom ste sa tak zvláštne uvoľnili, no smerom, ktorý dodnes nechápem, miera idiotizmu v Čechách je neporovnateľná s tým, čo sa deje inde v Európe, dokonca aj na Slovensku. My sme si prešli Mečiarom, konfrontujeme sa so slovenským fašizmom, no línie sú dané. U vás akoby začalo šibať aj tým, u ktorých by som to nepredpokladal. To, čo nás spája, je, že nie sme schopní čeliť dejinám, z tohto dôvodu sme boli spolu a cítili sme, že nás táto slabosť spája. Boli sme silnejší a vzájomne sme sa inšpirovali. Ak potrebujeme niečo obnoviť, tak je to tá intuitívna blízkosť a povinnosť udržať strednú Európu aspoň v takom stave, v akom sa nachádzala ešte pred pár rokmi.