Význam petra, obsah petra

* * *

keď má peter takto narýchlo vymenovať tri svoje
najvýraznejšie dobré vlastnosti
vie len dve
a ani neskôr si nespomenie na tú tretiu

* * *

peter sa ráno obliekol
a zamieril do kúpeľne
v práci sa snažil a nemyslel na zlé veci
peter sa celý život takto snaží

V pozorovateľnom vesmíre

hubblov teleskop zachytil
najvzdialenejší objekt vo vesmíre
hviezdu, ktorá explodovala
vo vzdialenosti 13,1 miliardy svetelných rokov od zeme

vesmír. iné názvy: univerzum, kozmos
nepresne: metagalaxia
zastarane aj vše(ho)mír alebo všesvet
môže byť súhrnom materiálnych javov, činností
ktoré existujú v čase a priestore

spíš, vstaneš
ideš smerom do kúpeľne
alebo do obývačky cez chodbu
po koberci, po podlahe
rozhodíš rukami, aby si zdôraznil
sadneš si, na chvíľu sa dívaš
napiješ sa
prejdeš okolo, postojíš
napustíš vodu a zavrieš

večer v obchode spomedzi všetkých rožkov
čo ostali, vyberieš tri najkrajšie rožky
v známom, v pozorovateľnom, vo viditeľnom vesmíre

Leto bez nohavičiek

v poslednom čase sa čoraz častejšie hovorí o koncepte
bezstarostného leta
čo to však znamená? čo sľubuje
okrem veľkolepej zábavy?
je koncept bezstarostného leta vhodný naozaj pre každého?
možno sa pýtate
ako sa čo najjednoduchšie zapojiť
a vychutnať si nielen nový typ zážitku
ale aj celý balík možností
ktoré so sebou prináša
zo všetkého najskôr
si musíme uvedomiť
že za heslom
ktoré sa nachádza v centre pozornosti
sa skrýva omnoho viac
je to aj unikátny koncept
ktorý sa objavil
prvýkrát na prelome 60. a 70. rokov
spája tradície a inovácie
vzrušenie a dobrodružstvo
je to revolúcia vo vnímaní
elegantne kombinuje etické prvky
zodpovedný a citlivý prístup
k životnému prostrediu a menšinám
ako aj sebavedomé vystupovanie a zdravú
asertivitu
kľúčovým je práve
definovanie jedinečnej bytosti

ktorú v sebe objavíme, pomenujeme
a rozvinieme
veď každá ľudská bytosť
túži po naplnení
sníva o živote, ktorý bude ušitý
presne na mieru, v ktorom sa bez obmedzení prejavíme
rozkvitneme a roztiahneme krídla, v celistvosti si vychutnáme
naraz spektrum emócií, aby sme rástli a v raste pomáhali ostatným
všetci túžime po absolútnom
intelektuálnom, sexuálnom, spoločenskom
kariérnom a partnerskom uspokojení

Choroba na pracovnom pohovore

nemám žiadne skúsenosti s exotickými chorobami
ani skúsenosť so žltačkou alebo salmonelózou
ale
mám skúsenosť s alergiami, astmou, chrípkou
so zápalom pľúc, angínou
so zápalom priedušiek
môžem opísať svoje zážitky a skúsenosti
a myslím, že zvládnutie každej jednej bolo z mojej strany stopercentné
a aj to je jeden z dôvodov
teraz prišiel čas, myslím, že si môžem trúfnuť na čosi náročnejšie
zodpovednejšie

Sen o lepších výkonoch

a.

pýtali sme sa sami seba
či môžeme byť efektívnejší
pýtali sme sa
či môžeme byť ešte efektívnejší
či existujú ešte nejaké prekážky
leží pred nami dokonalý obzor
krajina ako terárium
upierame zrak tam, kde
tušíme slnko
odpoveď musí byť niekde vyššie

b.

len náhodne sme zachytili
cudzí ľahostajný pohľad
bez fixácie na čokoľvek hmotné
bolo v tom niečo viac
automatizácia a zároveň
obavy z automatizácie

Pozorovanie prázdna

a.

nad pevným a plochým terénom
pozorujeme jasnú oblohu, noc plnú svetiel
to, čo je, a to, čo neexistuje
vzdialenosti sú príliš veľké
a tak nemáme nádej
zistiť, čo sa vlastne deje
záblesky prekonávajú nekonečne dlhé trasy
informácia stále putuje
kým samotný zdroj sa stráca
takmer sa zdá, že sme ostali bez šance
čakáme na odpoveď
čakáme na návrat všetkých, ktorí odišli
zatiaľ sa aj my sami rozpíname
pri tom všetkom
za týchto dramatických okolností
máme snáď jedinú možnosť
a presne tak je to správne
so všetkým súhlasíme
a nechávame sa viesť

b.

zrazu sa pred nami otvoril
dokonalý nočný obzor
upreli sme pohľad tam, kde
sa všetky svetlá končili
do absolútnej tmy
a naplnil nás nečakaný strach
bol to strach z možností
z nekonečných možností
z možností neúspechu

Racionalizácia hry

povinnosť pozdravu sme už zrušili
do prázdnych miestností však predsa len
vstupujeme s úľavou
čo bude nasledovať?
kam až by sme mohli zájsť
vyzbrojení potrebnou odvahou
a vierou vo vlastné ideály?
mesto rastie
stavebné práce trvajú dlho do noci
toľko priestoru pre inovácie, toľko nápadov
vnuknutí, vízií
futbaloví hráči budúcnosti budú
bez ľútosti
individuálne poľovať na loptu

Nenápadne rázna kritika dneška (nad Pekárkovej debutom Lepšia verzia seba)

Ivona Pekárková nie je úplne neznámou autorkou – okrem časopiseckého publikovania, povedomej online prítomnosti či víťazstva v súťaži Básne (2013) je spoluautorkou knihy Manželská poézia (2019), ktorá obsahuje ironické, chvíľami dokonca vtipné, zážitkovo a myšlienkovo prevažne monotónne a básnicky sporadicky zaujímavé tematizovanie banálne (hádam i predčasne) starnúceho partnerského života. Jej samostatný autorský výstup je sofistikovanejším a komplexnejším príspev­kom, ktorý síce vývinovo neprináša zásadnejší literárny posun a je priesečníkom viacerých diachrónnych aj synchrónnych poetologických ozvien (P. Macsovszky, M. Habaj, P. Šulej, V. Nádaskay, M. Kočiš, novšia N. Ružičková a M. Veselková…), no vstrebáva ich sebavedomo, neotrocky, bez ráznejších debutantských zakopnutí a prináša i sympaticky neostentatívny kus vlastného poetického vkladu.

Kniha je rozdelená do niekoľkých oddielov, ktoré síce spájajú viaceré témy, nálada aj tvarové atribúty, predsa len však predstavujú dostatočne diverzifikované okruhy na postupnú analýzu.

Prvá časť s výpovedným názvom Význam petra, obsah petra tematizuje individuálne aj spoločensky relatívne bezvýznamnú, až zameniteľnú mužskú existenciu, s ktorou síce nemáme dôvod sympatizovať, no ktorá vyznieva nelichotivo čiastočne i vo svetle dnes preferovaných hodnôt, ktoré cez imitovanie pracovného pohovoru deficitne zrkadlí hneď úvodný text knihy. Pekárkovej písanie je síce chvíľami neproduktívne tézovité či „polopatické“, no na mnohých miestach knihy, vrátane analyzovaného oddielu, ide o zámernú formálnu korešpondenciu s ironizovaným tematickým plánom, ktorým je okrem iného ekonomicky motivovaný dopyt po efektívnosti, dynamike a výkonnosti. Tlak na neustále zdokonaľovanie individuality, podporovaný rozprestrenou sieťou (pod)vedomých (online) príkazov, motivačných citátov a návodov na „správny“ život, vedie k (sociológiou a psychológiou čoraz väčšmi reflektovanej) úzkosti a z nej vyplývajúcim emocionálno-psychickým nepohodám, ktoré postihujú najmä mileniálnu generáciu (a mladších). Naznačená problematika, tobôž takto nestrojene, uvoľnene a nečierno-bielo, doteraz v našej poézii, myslím, spracovaná nebola. Kniha miestami vyvoláva konotácie ďalšieho problému, ktorým je prenášanie zodpovednosti z nadindividuálnych kapitalistických hráčov, vrátane štátov, ktoré sú ich predstaviteľmi čoraz prerastenejšie už nielen v zmysle lobingu, na jednotlivkyne a jednotlivcov, ktorí síce môžu prispieť k trvalejšie udržateľnému planetárnemu rozvoju, no reálny dosah ich každodenných činov je v porovnaní s uvedenými hrozbami zanedbateľný; spomínaná (pochopiteľne, nie striktne) generačná úzkosť potom pramení aj v tomto.

Druhý oddiel knihy je menej koncepčne zovretý. Uvádza ho Vzťahová báseň, ktorá sa síce vyznačuje spomínaným polopatizmom, klišéovitosťou a predvídateľnosťou, no je zaujímavá rodovou (a pokiaľ texty nečítame v nadväznosti na autorku a jej viac-menej známy vzťah, pokojne aj queer) nejednoznačnosťou. Nasleduje ironický text Vyčleniť sa nadpriemernými výsledkami, ktorý prostredníctvom kvalitatívnej disproporcie medzi reklamne premršteným jazykom a banálnosťou obsahu reflektuje bezobsažnosť kvázi výnimočných činov a identít ako nasledovaniahodných ideálov dneška (tematicky s ním korešponduje text Leto bez nohavičiek, ktorý formálne imituje typ seba-zdokonaľovacej, jedinečnosť a slobodu zdôrazňujúcej komunikácie, no ktorý v konečnom dôsledku – len zdanlivo paradoxne – asociuje upokojujúci až infantilný spôsob masovo cielených mediálnych výstupov, vrátane tých československých spred roku 1989). Text je doplnený básňou V pozorovateľnom vesmíre, ktorá reflektuje klišéovitú a notoricky známu tému zanedbateľnosti človekovho snaženia v kontexte vesmíru, na druhej strane, literárne prevažne zručne a zábavne prehlbuje odkaz predošlej básne, ktorý je napokon jednou z ústredných referenčných výstuží knihy. Kvalitatívna ambivalencia platí aj o texte Mojžiš hovorí, že, ktorý prináša neinvenčnú metaforu (čoraz sofistikovanejšieho a na údajnú kvalitu dbajúceho, predsa len) konzumu ako novodobého náboženstva a ktorý nepoteší ani voluntárnym záverom fungujúcim ani nie tak recepčne úderne, ako skôr v rovine autorského zámeru. Podobná téma je pritom myšlienkovo šikovnejšie a umelecky presvedčivejšie využitá v texte O chrámoch čerstvosti, a to aj vďaka jej znepokojivému napojeniu na konkrétny život subjektov a viacerým nemoralizujúco štiepeným presahom (vegetariánstvo, sociálne problémy a iné). Básne v závere druhej časti, najmä Zločin v TV novinách a Regionálne spravodajstvo, považujem za jedny z najpútavejších, a to tak pre svoje (priznávam, že môjmu vkusu lahodiace) estetické kvality, ako aj interpretačnú viacvrstvovosť, ktorá je ukážkou umne využitých konceptuálnych apropriačných postupov (podobne kruto krásnou poetikou nielen nonsensu a myšlienkovou zauzlenosťou sú vystavané „cut-up“ texty Genusy, o ktorých som písal inde).

Sériu textov v tretej časti zas považujem za najvtipnejšiu, čím sa jej kvalita nevyčerpáva. Tematicky básne korešpondujú s opísaným neoliberálnym dôrazom na efektivitu, individualitu a súťaživosť, no ich prepojenosť s rodičovským svetom je nielen zábavná a komická, ale z pohľadu detí tiež tragická: „upierajúc zrak na upotené / dieťa / ale aj tak ho máme radi“.

Po jednotextovom intermezze Pavol z tarzu o futbale po troch predlžovaniach, ironizujúcom zúženú formu vlastenectva (nacionalizmu) a s tým prepojené oháňanie sa katolicizmom cez zástupný symbol futbalu, ktorým autorka v inak doslovne prevzatom novozákonnom
Prvom liste Korinťanom apoštola Pavla nahradila slovo láska, nasleduje Cyklus o chorobe, ktorý sa opäť pretína s mojimi estetickými preferenciami a tematicky čiastočne zapadá do viac ráz opísaného interpretačného rámca. Zároveň sa v daných textoch autorke podarilo to, v čom do značnej miery zlyháva v niektorých básňach predposledného oddielu knihy, a to ironizovanie (tu dôvtipne nielen jedného druhu) umeleckých postupov, ktoré je v tejto časti skôr náznakové, netvorí hlavný obsahový plán, a teda sú dané texty komplexnejšie, nehovoriac o ich znepokojivom presahu, presvitajúcom spod povrchového plášťa.

Predposledná časť obsahuje jednak slabšie básne, ktoré sú pomerne prvoplánovým a čitateľsky nezáživným ironizovaním tradičnejšieho spôsobu písania a (recenzentskej) recepcie. Keďže experimentálna línia tvorby už v rámci relevantných (!) výstupov nie je alternatívnou, ale jedným z rovnocenných textových postupov, považujem podobné negujúce zapĺňanie strán, tobôž v útlej knihe, za mrhanie priestorom. V analyzovanej časti sa však nachádzajú aj texty, ktoré sú konštruktívne meta-ironické, pretože sa tematicky ani tvarovo nevyčerpávajú úzkou snahou o výsmech, ale absorbujú okrem literárnych aj viaceré ďalšie myšlienkové podnety (opätovne sa mihne queer tematika, ktorá je podobne ako iné, vrátane tej environmentálnej, spracúvaná neapelatívne a akoby mimochodom, respektíve je nenápadne, a pritom hlasno zrkadlená inými semiotickými bodmi), ktoré pretavujú do (zákonite aj umelecky) zaujímavejšieho výsledku. Zaujme aj báseň spájajúca tému priveľmi intenzívneho vlastenectva a (nielen erotického) partnerského vzťahu – deje sa tak napohľad ironicky, v recepčne odvážnejších záhyboch však (nielen v tomto bode zbierky) presvitá smútok a (sebaobranne ukrývaná?) túžba po láske. Značne nadnesene povedané, kniha na podobných miestach v tomto ohľade asociuje písanie M. Houellebecqua. Podobne konštruktívne rozkmitaná je habajovská báseň Keby sa nebáli, ktorá je súčasne výsmechom aj apoteózou poézie.

Posledný oddiel Páni od P. po X. a ich deti je opäť aj rodovo zaujímavý – zacielením pozornosti na otcov. Veľká časť recenzovaných textov je jazykovo rodovo neutrálna, prípadne, ak sa v nich vyskytujú postavy, sú skôr mužské. Isteže môže ísť o snahu čo najväčšmi roztvoriť nožnice medzi autorkou a jej (neautobiografickým) textovým svetom, ostatne, kniha podnety na psychologizujúce čítanie lyrického (tobôž autorského, ktorý si načim nezamieňať s fyzickým autorom či autorkou) subjektu ani neponúka. Takisto platí, že v rodovo osvie­tenejšom svete, ktorého sa plánujem dožiť, by dôraznejšie reflektovanie mužsko-ženskej literárnej stratifikácie nebolo hodné pozornosti viac než v rámci iných literárnovedných prístupov, no v tom naďalej rodovo poloslepom je podobné osvieženie vítané a ako feministický kritik ho vždy kvitujem. Pekárkovej kniha teda nerozširuje zástup básnických kníh, ktoré (aj detabuizujúco a subverzívne) tematizujú materstvo (M. Ferenčuhová, J. Pácalová, L. Šafranová…), ale využíva motív rodičovstva
viac-menej striktne racionálne ako jeden z prostriedkov na vyjadrenie tematického zámeru, ktorým je okrem iného uštipačná dekonštrukcia spoločenských očakávaní a s ním súvisiacich tenzií.

Pekárkovej debutová zbierka hravo, neťaživo a recepčne o to naliehavejšie reflektuje existenčné aj existenciálne výzvy, pred ktoré sú stavané aktuálne životy. Kniha je koncepčne rôznorodá a tematicky zomknutá, spoločensky nemoralizujúco angažovaná už v prvom pláne, a predsa nie je prvoplánová ani sa nevyčerpáva jedným prečítaním, je teda nadčasovo ambi­ciózna, súčasne (po)slúži ako umelecky prevažne zvládnutý dokument dneška.

Derek Rebro