***
snívalo sa mi o dieťati.
jeho hlas silnel v sihoti.
sihoti pustoty, prázdnoty,
len s bútľavými vŕbami,
zakliatymi pannami pre
Divného Janka.
neviditeľné dieťa spievalo:
„je to mrmot vody,
ktorý počuješ,
Váhu čierneho
ako decht.
vzduch ľadový.
prišiel som na výlet
tieto dni, ja,
smutný Janko,
z krajiny nezabudnutia.“

voda klokotala mojím snom,
sivým dňom.

***
uprostred noci sa chcem ísť prejsť.
hviezdy sa nehýbu,
moloch mesta mlčí.
kde-tu lístie šustí.
čínske líšky sa chichocú,
strieľajú zelenými svetlami.
preludy v noci ľahko žijú,
tmu pijú.
nespavosť je druh pitia.
nasáva noc až do delíria.
noc má byť priateľka.
len tak vidno veci, aké sú:
v starej fabrike nehýria démoni,
ktosi kradne mlčanlivé stroje.
v parkoch sa kostlivci nebijú,
konáre gaštanov vŕzgajú.
úzkosť prestáva chcieť, aby ste jej rozumeli.
trhá sa z tranzu.
poslední hostia odchádzajú z baru.

nočnú krajinomaľbu zotiera
de Kooningova ružová zora.

***
novembrové polodni,
decembrové polonoci,
nerobiť nič, nemyslieť.
iba: sypať múku, liať med.
prsty nech voňajú vanilkou,
kakaom, klinčekom a škoricou.
vonku sneh, sneh,
nič, len sneh:
čiasi ne/existencia,
čiasi ne/absencia,
čiasi ne/radosť,
čísi ne/smútok.
biela hmota horizontály,
masa vyrovnania.
neexistujúce vnúča
bude voňať moje prsty,
odnášať si
vianočnú radosť
do svojej neskutočnosti.

vône si nosím od starých mám
zo starých čias v sebe i ja.
pachy radosti.

***
deň a noc,
noc a deň.
milujem tieň.
ako dandy, provokatér
Caravaggio
so svojou drámou
zón tieňov.
do nich hádal svätice –
prostitútky,
svätcov –
hrčovitých sedliakov.
skutočnosť páril
so svätosťou
a svojou pravdou
výbušnou.

idú dni za nocou,
dni za nocou,
za nocou…
vrahovia i svätci
nocou polárnou.
v nej len popol, ruiny
a prázdno,

dno.

Úryvek ze sbírky Uprostred noci sa chcem ísť prejsť (piesne existenciánej grotesky). Perfekt, 2017. Publikujeme s laskavým svolením autorky.