Kopali sme tunel, z dvoch strán sme mierili k sebe, museli sme sa však minúť. Veď ani po toľkom čase sme nenarazili na seba. Zostali sme v tme, každý vo svojej diere uprostred vysokej hory. Nepočuť tu žiadny nový zvuk, žiaden hlas okrem nášho volania.

Dávnejšie, na začiatku, keď sme ešte stáli vonku pred skalou, sa síce z viacerých úst ozývali hlasy navrhujúce zavŕtať sa do hory len z jednej strany, tak by nikdy nemohlo dôjsť k tomu, čo teraz, nemohli by sme akosi nebadane prejsť okolo seba; lenže bolo tu zasa ono známe nebezpečenstvo, že takto osamote, bez ďalšieho, čo aj podvedomého navádzania zo strany tých oproti, sa z masívneho tela hory vykľujeme na celkom nesprávnom mieste, inde než kam mieria vopred prichystané železničné koľaje. Ich tenká dlhá čiara prichádza k hore z oboch strán, napäto čakajúc, kedy po nich prehrmí vlak. Je to dávno, čo ich tu položili, na ne sme museli prihliadať, im sme sa museli prispôsobovať. Preto sme šli na to takto.

Vrásky vzbudzuje, ako mohlo prísť k takému nezdaru: boli sme dobre pripravení, dobre vyzbrojení, najnovšie náčinie, najstarších odborníkov sme mali pri sebe. Robotníci boli najímaní podľa zvlášť náročných kritérií. Výstuže a nosníky držia pevne, len čo občas zaprší suchý dážď hliny zhora. A predsa došlo k tomu, s čím nikto nerátal. Najmodernejšie hi-tech metódy zlyhali zoči-voči neporovnateľne vyšším mocnostiam. Vychýlili sa smerky kompasov, spravili si z nás zákony zeme dobrý deň – posunuli sa póly? Koho smer bol potom nesprávny? – náš, či tých na druhej strane, ktorých stále ani nevidieť, ani nepočuť, ani netušiť kdesi v nepriedušnej skalnej hmote okolo nás? Je to už dávno, čo sme si mysleli, že má cenu búšiť čakanmi do stien, počúvať to ticho, revať do ochripenia – a zostávať bez odpovedí. Aj tí najskúsenejší z nás krútia skrúšene hlavami. Ktorýsi z chlapov, samozrejme, je to Féry, sa pokúša zľahčiť vec svinským žartom, dopĺňa ho svojím krivým mäsitým úsmevom, v polovici sa však zadŕha, nikto sa neusmieva. Zdochnutý kanárik v zhrdzavenej klietke nezašteboce.

Musíme byť od seba tak ďaleko… Až to vyzerá, že z nastoleného smeru sme museli zísť obaja. Taká náhoda je predsa nepravdepodobná, takto ďaleko by nikdy nemohol odbočiť iba jeden z nás. Veď keby sme sa na tom aj hneď dohodli, nemohli by sme sa od seba takto vzdialiť. Tobôž za pár posledných dní. Muselo k tomu dôjsť už dávno. Možno sme neodhadli správny smer pri prvom údere čakana, už od prvého kroku sme sa iba vzďaľovali od seba. Ako inak si vysvetliť to utkvelé ticho, tú studenú mazľavú tmu, čo nás obostiera.

Niekedy, keď na to človek pomyslí, musí si dať pozor, aby sa doňho nezakvačil smútok, ten dotieravý pátos, až ho musí odkopávať od nôh ako zablšené zviera. Čo sa to z nás stalo? Násilné stony, zbožné kliatby. Podlízavé kurevčie prízraky, úzkosť storočí. Tesné chodby, hlavy vždy obáchané o nízky strop existencie. Kedy sa skončí čas, kedy sa zastaví? Nenazdávame sa vari, že toto je vrchol, že nikto neodviedol toľko práce ako my, nevyviezol v škrípucich vozíkoch toľko hlušiny, že práve my sme došli najďalej? Naše tunely prevŕtali horu ako sito skrz naskrz tisíckrát, v týchto labyrintoch, ktoré sme s odhodlaním vystavali k sebe, dávno zablúdili aj všetky božstvá, dá sa vôbec spraviť viac? Prečo neskončiť hneď a zaraz – teraz? Prečo sa v tomto okamihu nezastavia ručičky na obrovských ciferníkoch a nestíchne tikot hodín Večnosti, načo nám je čas, ktorý sa beztak naplnil? – na to, aby nám pripomínal veky, čo rátame v čakaní na toho jediného, toho pravého, čo len mĺkvo mávne rukou a dosiaľ sa neukázal? Zíde ešte dakedy v podobe človeka sem dole do tohto svrabu? Reťaz márnych pokusov a všetkých týchto atentátov spáchaných na nás sa hadovito vinie, poprepletaná naprieč našim čiernym vekom, naše tunely podryli horu, a tá teraz hrozí zrútením. Tá enormná tiaž nad nami. Ako by sa taký ďalekosiahly podnik vôbec mohol podariť bande zhrdlačených robošov, zapredancov smrti zahrabaných odjakživa vo svojom ponurom hrobe, zavše takých opantaných z jednej pochabej vízie, že už napokon pri najmenšom šramote švácame nezmyselne okolo seba rukami ako praví blázni? Už sme sa zamotali aj tak, že sme v oblúku narazili sami na seba a fakt sa vydesili toho pohľadu vlastných očí. Pfuj, to bol ľak! Nové otrasy a spúšť; začíname vlastne vždy odznova. Nadávky toľkokrát zopakované, že už ani nezaberú. Obrvy máme plné prachu, tváre zamazané ako čerti, chrchle z hĺbky pľúc, od srdca. Sme kopáči: tak len kopeme, či, dofrasa, raz sa aj kamsi dokopeme? – – A tak naraz znova stojíme na tom mieste, v tom okamihu, na počiatku, od ktorého sme si zvykli počítať čas, ktorý sa už naplnil. Ubehlo odvtedy veľa. Znova sme sa vrátili v spomienkach až sem. Vždy sa akosi vrátime práve sem. Stojíme tu, uprostred dnešných dní, šmarení do skutočnosti, do tejto tmavej podzemnej skutočnosti, svetielka niet, na búšenie krompáčov nám nabiflene odpovedá len priblblá ozvena tunela, boha mu, posedávame na vlhkej zemi, každý osve opierajúc sa o svoj kúsok studenej steny, odhodlanie vyprchalo, nikto sa nezdvíha. Je to výčitka a súčasne najprostejšia pravda: nebyť tejto zasranej hory, nič z tohto sa nestalo. Neboli by tieto dlhočizné, pokrivené, nikam nevedúce diery v skale, neboli by sme ani my, nebolo by nič. Ibaže hora stojí, je pevná a nehybná, nikto ňou nikdy nepohne.

Melanchólia doby, svedectvá zažltnutých pergamenov, strúchnivené kosti zložené v kúte ako stopy po večnej snahe kamsi sa dohrabať; koľkí už žialili nad týmito cestami-necestami; dnes je všetko ešte ťažšie, také ťažké, že až nemožné, nemožné, a predsa prípustné; zauzlené cez krvavú stuhu, franforce tiel a tiene prihrbených túlavých duší uzlami zauzlenými ešte aj cez seba. Dobre, že tu nevidieť. Žijeme ako bez očí, prispôsobujúc sa tomuto životu ako bledé slepé jaskynné ryby, ktoré sa nemusia báť nijakého rybára, nijakej siete, ktorá má byť nimi obťažkaná – škrtení touto cudzotou, hovoriac bez slov, naše navzájom sa utešujúce hlasy duto znejú v priestore – – – náhle sa obzeráme, šmátrame po sebe – prázdne buľvy očí, sfúknuté sviece – – – čo vlastne robíme? Okrem toho, že sedíme, čupíme, chúlime sa do seba v hĺbke zeme, v tejto tme tmúcej? – Áno, čo robíme…? Skladáme v duchu ďalší hanopis – alebo sa len ticho a nepozorovane uťahujeme v pokryteckom zahanbení pred pohľadmi ostatných do tmy v úzadí.

„Nikto to nemyslel zle,“ opakuje ticho Joachim, mocný robotník, dobrý chlap, z tmavého kúta oproti.

„Aha ho, von Krešte zasa medituje,“ komentujú to chlapi obďaleč na čele s Férym, tým vajčiakom, a čosi si zabručia; Joachimovi Krešte tu nikto nepovie inak ako von Krešte podľa historky o barónovi, ktorú raz rozprával a odprisahával, že je pravdivá.

Tu by asi malo nasledovať niečo ďalšie, niečo viac. Ale nič také nebude. Ako vykrojiť hocakú pravdu z tejto lživej tmy.