kniha svetla

a tak som sa rozhodol ísť ďalej
               a stretnúť sa,
               je vôbec možné, aké veľká je dnes zem?
               vybral som sa iba po kávu na roh ulice
               ale z ľudí bolo oveľa viac, oveľa viac sa z nich stalo,
               každý, koho som stretol,
               mal v tvári jasne vpísané meno, každý svojím menom svietil
               a z častí tela mu nesúvisle vyrastali iné, také, ktoré nepatrili
               nikomu, nesprávne počty končatín, znaky, ktoré prisudzujeme
               skôr zvieratám alebo rastlinám, no všetko bolo v poriadku,
               žena, ktorá mi kávu predávala, mala rohy a listy, mala kôru,
               povedal som predávala, no ja som nič
               neplatil, už to nebolo potrebné, pretože za všetko
               som zaplatil dávno dopredu, v čase, kým som zotrvával
na mieste
a v jedinom bode odlepeného času,
kým som donekonečna úzlkostlivo zohrieval sopečné kamene
v rukách, nie preto, aby som im vdýchol život, ako som si vtedy
možno myslel, ale preto, aby vykríkli, aby na teba zvýšili hlas,
aby som to nemusel robiť ja, a kamene mi aj tak vždy zamrzli
pod prstami, a prsty mi aj tak vždy zamrzli
pod váhou kameňa, a tvoje údy potom odmŕzali pri kontakte
s mojím telom, no ja som stále nedokázal vykríknuť, ja
som stále nedokázal preniesť váhu na dych, oblohu som rozdeľoval
čiarami z popola, každá časť dostala jasné označenie, a každé
označenie malo presne určenú povahu, a tak som platil, plakal,
zotrvával, mrzol, odumieral, tuhol, tŕpol, nemiloval, kupoval,
predával, vyrábal, chcel, musel, spal, nespal a dúfal, ľudské tváre
mali jediný správny počet očí, počet nosov, úst a uší,
ľudia oddelení od stromov, oblakov a dychu, svet sa zmenšoval
a ohraničoval a vzduch bol čoraz ťažší, až kým som nevyskočil
               z vyhriateho vozňa a neuvidel ťa stáť na ulici, s výrazom, akoby
               si niečo vedel, alebo aspoň tušil, a keď som sa ti pozrel do očí,
               stretol som sa, a tak som sa rozhodol ísť ďalej, a zem je dnes
               taká veľká, a nikto nekončí a nezačína, a predsa má každý svoje
               meno jasne vpísané v tvári, prehovárajú ku mne kríky a stromy,
               ľudskými rukami ticho pohybuje vietor –

z toho dňa si pamätám niekoľko obrazov: sopečný povrch kopca
bol nezvyčajne horúci. mal si na sebe môj sveter. bol ti priveľký,
no ako som povedal, svedčí ti, keď sa v oblečení trochu strácaš.
tvoje svetlé vlasy. obed: to, ako ti hovorím, že si krásny, a že nie každý sa vie
do temnoty takto zahaliť. to, ako som si pomyslel, že teplotu
povrchu je predsa možné ľahko vysvetliť, no tu sa od nepamäti nič nepohlo.
potom to prišlo.
nesprávne svetlo, kvadrilióny
črepín skla, zelená žiara, odmocnina
človeka, kvadrilióny črepín ľudského mäsa,
roky v tme.
vychádzame z mesta. kedysi týmito ulicami chodili ľudia
a zvieratá, ktoré k sebe ľudí prijali, dnes sú domy väčšinou rozborené,
bez striech, na konce ulíc nevidno, pretože stopy
zvyšných chodníkov pokrýva ťažký prach. okrem nás tu už nikto nie je.
               chytím ťa za ruku, pretože sa potrebujem prestať báť. chytím ťa za ruku,
               pretože potrebujem prestať.
               najbližších stosedemdesiat zím sa budeme pohybovať zemou tak,
               aby sme sa ničoho nedotkli
               a aby si nikto nevšimol, že ešte existuje náš – tvoj a môj – svet bez prasklín
               a nánosov.

– ale stanica akoby sa približovala, zostáva pritom
ešte toľko nepopísaných otázok
a tak málo hodín do odchodu vlaku, že vôbec nie je jasné,
kedy na všetky odpovieme: ale v rukách iných ľudí
nemäkne kôra stromov a neožívajú predmety z kovu,
v rukách iných ľudí odbíja čas krutejšie, útočí na hodiny,
nenecháva víkend plynúť po dobu dvoch týždňov,
v rukách iných ľudí nedokážem dýchať, kráčať
adoptívnym mestom,
nedokážem už ani rozprávať

               láska, v tých tvojich sa z vidiny
               možných vekov stávajú bežné dni, slnko nevychádza
               po otvorení očí, od cesty na kávu po zatmenie mesiaca
               uplynú tisícky pracovných životov, von sa dokážeme
               pozrieť iba po tme, ako keby sme pili krv iných ľudí,
               a my pritom iba cítime, vidíme, dýchame viac,
               oveľa čistejší vzduch, z kopca pozorujeme nočné mesto,
               z hlasov okolo k nám prenikajú iba vibrácie, všetko,
               čo kedy existovalo, sa deje teraz,
               všetko, čo kedy bude existovať, sa deje teraz, pri tebe,
               teraz –

Kristián, keď si v obehu ukryl sedem modrých hláv a na štyri hodiny
sa potopil do krvi dieťaťa, vrátili sme sa do zrkadla a sledovali
všetky oči:
               tvorov pred zrkadlom a tvorov v ňom, tvorov nad
               ním aj v jeho okolí, v každom z desiatky tisíc svetov,
               ktoré si doposiaľ pomenoval: skameneliny, minerály, dych
               v prasklinách, svetelné roky precestované mimo tela,
               na niekoľko rokov zastavená existencia ľudstva; potom zvuky,
               zmeny svetla, nepomenovaný les, tvoje telo v mojich ústach,
               moje telo na tvojom jazyku, svet bez bolesti
               a nový začiatok, čistá strana papiera
               a detstvo bez krívd, to,
               ktoré ti v tme
               zobrali otrávené zvieratá: šum pod viečkami, svetlo, čistá voda,
               svetlo:
to všetko ti vrátim, to všetko ťa nechám prežiť nanovo, moja priehľadná
krehká hviezda padá do tvojich rúk, želaj si niečo